Ráno je pre Janu najhoršou časťou dňa. Budíček o piatej jej vždy pokazí náladu. Ako každé ráno zo zvyku siahla po mobile, s nádejou že ju čaká SMS. –Je to márne.- pomyslela si, no pohľadom na displej zistila, že sa konečne mýlila. Svietila tam mala žltá obálka. s nedočkavosťou roztrasenými rukami odomkla klávesnicu a otvorila správu: -- Ahoj Janka. Mohli by sme sa stretnúť? Chýbaš mi. Peter. – Pomaly si ju znova prečítala a až potom si uvedomila, čo sa vlastne stalo. On jej napísal! Napísal jej Peter! Nemohla tomu uveriť. Zo zamyslenia ju prebral buchot dverí. Mama je hore. Ale to znamená, že je už ... preboha! Je už pol 6tej! Dnes už beh nestihne. Rýchlo sa pobrala do kúpeľne. Má asi 5 min kým mama dofajčí svoju rannú cigaretu.
Cestou do školy si správu čítala znova a znova. Nie, nie je to žiadne vyznanie lásky ale je tam napísané: chýbaš mi. To predsa niečo znamená! Alebo nie? Asi by si nemala robiť žiadne nádeje. Nebude predsa malá naivka! Veď u takých chlapcov je to celkom zbytočné. Ale teraz jej už budú veriť. Má dôkaz! Áno, teraz jej už musia uveriť. „Jani! Janka!“ Ten hlas ju vytrhol zo zamyslenia. Patril Monike, ktorá sa ponáhľala aby dobehla Janku. Taká je jej najlepšia kamarátka, vždy má čas a potom všade dobieha na poslednú chvíľu. Janka zastala a vložila si mobil do vrecka, celkom totiž zabudla, že ho ešte stále drží v ruke. „Ahoj.“ povedala, keď ju Monča konečne dobehla. „Ahoj,“ vydýchla.
Prvá hodina je vždy strašne dlhá, no ak je to slovenčina s Lindou, zdá sa že nemá konca. A Janka sa nemohla dočkať kedy prekvapí svoje kamošky. Hneď na začiatku im poslala lístky s krátkym odkazom: Počkajte ma pri skrinke, niečo vám poviem. Magda a Rebeka síce vyzvedali, čo to má byť, no Janka už neodpísala. Len sa na ne tajomne usmiala. Monči to tiež ešte nepovedala, ale dohodnutá je aj s ňou. Už len dočkať koniec hodiny.
Pri skrinke s číslom 13 stála nedočkavá trojica okolo Janky, ktorá im len podala mobil so správou. Tlačiac sa na seba si ju prečítali a Magda, najpriamejšia z nich, držiac mobil povedala: „A my sme si mysleli, že si vymýšľaš.“ Ostatné dievčatá na ňu nahnevane pozreli. „Nehnevaj sa, ale bolo to pre nás také neuveriteľné,“ povedala vždy úprimná Monča. Len Rebeka mlčala. Stále sa jej tomu nechcelo veriť. „Čo mu mám odpísať?“ vyhŕkla nedočkavo Janka. „Petrovi z 3.A? Hádam mu nenapíšeš, že nemáš čas?! Neblázni! Napíš mu, že sa stretnete cez piatu hodinu pri tvojej skrinke. má vtedy voľnú.“ prebrala iniciatívu okamžite Magda. „Lenže my nie. máme estetiku, zabudla si?“ povedala sklamane Janka. „Myslíš, že Trtko si všimne keď sa nevrátiš z „WC“? Veď ten vníma len to, čo hovorí!“ „Má pravdu, Janka. Hodina začína o štvrť na dvanásť, tak o pol sa stretnite. to budete mať dosť času,“ povedala s miernym úškrnkom Monča. „Vy ste poklady,“ zajasala, „čo myslíš, Beky?“ obrátila sa Janka na kamarátku. „Ale jasné, je to super nápad,“ usmiala sa Rebeka. „Crrrrrrrn!“ ozval sa školský zvonec a Beky bola šťastná, že ho počuje. Zachránil ju. Rozbehli sa so smiechom do triedy, no ani jedna si nevšimla zmenu v Rebekinom správaní.
Hodina pre všetky dievčatá ubiehala pomaly, nemohli sa sústrediť, dokonca ani Magda, ktorá inak s matikou problémy nemala. Po hodine sformulovali SMS pre Petra. Medzi kamarátkami zúrila síce neškodná, no i tak vojna o najlepšiu radu. Nakoniec sa Janke podarilo upokojiť ich a spoločne ju napísali. Bola krátka, lebo Magda povedala, že ukecané baby chalani nemusia: --Ahoj Peter. Stretneme sa o pol 12tej pri skrinke 13. Jana. -- Teraz už zostáva len čakať. Čakať tri hodiny sa zdalo nekonečné najma Janke, no i keď to nik netušil, Rebeka bola ešte nedočkavejšia. Ma rada Janku, veď sú kamarátky. Ale on nesmie prísť. No ako to urobiť? Ona to nemôže, sú kamarátky, ani Janka by jej to neurobila ... Ale veď ona to ... nie ona nevedela, ved im to nepovedala. Nechala si pre seba, čo sa stalo. Nikdy im to nepovie ... nemôže. Nech len príde. Bude ako bude, ona na tom nič nezmení!
Na piatej hodine už bola štvorica ako na ihlách. Janka sa o pol 12tej vypýtala na WC a profesor ani nevnímajúc, čo mu hovorí ju pustil. Vyšla z triedy. Chodba je prázdna. To je dobre, aspoň ju nik neuvidí ak nepríde. Napatá sa vybrala do suterénu k svojej skrinke. Kráčala pomedzi skrinky a vtom ho uvidela. Aj teraz vyzeral úžasne. Stál opretý o jej skrinku a hľadel na plafón. Polodlhé gaštanové vlasy mu jemne padali na plecia, tie mužné plecia, ktoré jej poskytli bezpečie. Jej. Ruky zložené na hrudi, ach, na tej hrudi, nevedela ju prestať bozkávať. Úzke boky odopínal obyčajný kožený opasok, nohavice boli určite nové. Tieto na ňom ešte nevidela. Áno, bol krásny. Celý tento zjav ju prinútil zastať a zahľadieť sa naňho. V tom však na ňu upol svoj pohľad. Tie zelené oči na ňu hľadeli, no ona z nich nedokázala nič vyčítať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
borkiss
3. 8.augusta 2008 18:12
chceme pokracovanie....
Napíš svoj komentár