Viete, ja nie som flákač, chodím (takmer) poctivo na všetky prednášky, zo seminárov nemám viac ako dve absencie (z niektorých ani jednu!), ale dnes som si urobila free day. Bez výčitiek. Jednak preto, lebo ani po 2 mesiacoch neviem, čo od nás pán angličtinár vlastne chce (z čoho vyplýva, že som chodila relatívne nepripravená na semináre), a jednak preto, lebo čosi čarovné viselo vo vzduchu. A to som ešte netušila, aké následky môže mať takéto rozhodnutie.
Nevinné kávičkovanie o tretej. Prezerala som si mapky, do ktorých americkí študenti zakreslovali európske štáty. Ale hej, sem tam som bola zdesená, napríklad keď sa na mieste Poľska ocitla Austrália, alebo zaznačili Švédsko do vnútrozemia. ALE, vedia kde je Európa. A my vieme kde je Amerika, kde je Kanada a USA. Ale koľko ľudí by asi tak vedelo zaznačiť všetky štáty v USA? Alebo, keby sme do rúk dostali slepú mapku Afriky, vedeli by sme ju celú, len tak na blink, správne vyplniť? Ja nie. They are not stupid.
A tak som si to nejak aj privolala (alebo to bol osud, who knows). Spojené štáty prišli za mnou. Tak nejak sme išli s kolegovcami zo školy na pivo, a tak nejak si jeden z nich začal spievať song na celú ,,krčmu" (celkom slušná reštika), a tak nejak sa pridalo jedno dievča od vedľajšieho stola. Sedela tam sama. A v priebehu niekoľkých sekúnd sme sedeli všetci spolu. Takže okrem náhradného ,,kurzu angličtiny", ktorý bol lepší ako 3 semestre seminárov AJ na našej škole dokopy, som zažila taký pokec, ako nikdy. Viete, ja nie som nejak extra scestovaná. Nepoznám veľa ľudí zo zahraničia. Ale nie preto bolo toto stretnutie pre mňa špeciálne. Rohini, úžasná lektorka angličtiny z New Yorku, sa dnes so mnou podelila o veľkú vec. O nový pohľad, nie na svet, ale na ľudí. Pretože nie je to svet, ktorý je zložený z ľudí, ale ľudia ho spolu vytvárajú. Rohini má rada Slovensko. Nám sa nepáči systém, korupcia, chudoba, nezamestnanosť. Rohini vyzdvihuje práva, ktoré nie sú ani dnes všade samozrejmosťou. Deti môžu študovať. Môžeme vyjsť na ulicu a zapáliť si cigaretu. Môžeme cestovať (aj keď nie vždy máme za čo, ale predsa to máme jednoduchšie ako dieťa v Bangladéši, ktoré pomáha otcovi bieliť bavlnené tričko, bosé, stojace v chemikáliách), atď. A hlavne, sme úžasní ľudia, ktorí majú na to, robiť dobré veci, lebo to vychádza z nášho vnútra. Človek si nemôže pripisovať zásluhy, ktoré ,,získal" peniazmi a známosťami. Spoločenský úspech a majetok nie je to, čo nás naozaj napĺňa. Ale je to skôr pocit, že dokážem pomáhať iným, že sa ani nepriateľovi neotočím chrbtom, že zažívam osobný progres a že som hrdý sám na seba, ale nie preto, že ma ostatní obdivujú.
A mnoho ďalších poučných vecí, ktoré dnes už nedopíšem, ale jedného dňa sa k tomu isto vrátim, pretože tých myšlienok, ktoré ma od dnešného dňa budú posúvať ďalej, bolo oveľa, oveľa viac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
barky
28. 11.novembra 2013 18:28
prvý blog čo dnes čítam a nieje to hovno
Napíš svoj komentár