Stretnutie

Chcem som na to prestať myslieť, no nedá sa. Oči mi zvlhnú a onedlho sa z nich začnú kotúľať slzy. Chcem to zastaviť, no je to márne. Tvár mi sčervenie, objavia sa na nej fľaky, make-up sa rozmaže. Idem po námestí a ľudia sa na mňa pozerajú. Jedni ľútostivo, iní nechápavo až posmešne. No mne je to v tej chvíli jedno.

Jedna pani sa dokonca pristaví. Podá mi vreckovku nech si poutieram tvár a vysmrkám nos. Má zvráskavenú, no milú tvár a na hlave šediny, ktoré čiastočne zakrýva tmavý klobúk. Súcitným hlasom sa ma opýta čo sa stalo, no ja nedokážem ani len poriadne dýchať, nie to ešte rozprávať. A tak rozpovie svoj príbeh ona.

Potom čo som si práve vypočula si pripadám hlúpo. Veď tá, ktorá by mala z nás dvoch plakať je ona. Je však statočná. Nie ako ja. Rokmi sa stala imúnna voči všetkému trápeniu. Rozmýšlam či je to dobre. Veď ak si na to zvykneš, bude ti to pripadať normálne a nebudeš cítiť potrebu zmeniť to. A ak to navyše budeš dusiť v sebe, postupne ťa to rozožerie ako kyselina. Avšak ona vyzerala na počudovanie spokojne.

Predtým než odišla mi dala ešte jednu radu: "Teš sa zo života kým môžeš a kým máš pri sebe ľudí, ktorí budu tú radosť s tebou zdieľať spoločne. Lebo nikto nie je na tomto svete večne.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu