Sledujem Tvoje kroky a v hrdle cítim ako sa hrča bolesti zväčšuje, prehĺtam vzlyky a snažím sa pôsobiť ako silná žena.
Nič iné mi neostalo. Už nie je začo bojovať... ty sám si mi to povedal, ty sám si to dostal až tak ďaleko.
Sledujem ako odchádzaš, a uvedomujem si, že Ťa už možno nikdy neuvidím. Možno sa už nikdy nevrátiš a ten pocit, ktorý cítim len v tvojej prítomnosti zapadne prachom... akoby ani nikdy nebol... akoby si ani nikdy nejestvoval - tíško si nahováram, len nech to tak nebolí.
Blbosť...
Nedá sa...
Zabudnúť...
Tváriť sa, že sa nič nestalo...
Stále Ťa sledujem... stále vidím Tvoje oči ako na mňa s láskou hľadia, stále počujem tvoj hrdelný smiech, cítim tvoju vôňu aj keď už pri mne nie si...
Nedá sa zabudnúť a len tak vykročiť dopredu... bez teba.
A tak si tu... aj keď tu nie si.
Počujem ťa... aj keď nič nevravíš.
Predstavujem si ako so mnou zaspávaš aj keď už možno líhaš ku inej.
A ticho plačem...
za nami...
za tým, čo sme prežili...
aj za tým, čo sme nestihli a tak veľmi sme stihnúť chceli.
Plačem,
lebo sme si prešli mnohým, a predsa nás rozdelilo to málo...
Plačem... a neprestávam.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár