V hĺbke svojho srdca som vedela, že nám to nebude fungovať. Stalo sa toho priveľa, priveľa vecí sme zničili a priveľmi sme si ublížili. Nejde lusknúť prstom a začať odznova, nedá sa zachániť to, čo je už v troskách. Aspoň keby to tak nebolelo.. možno som s tebou nemala zažiť tak veľa, možno to nemalo byť tak intenzívne... možno by to vtedy bolelo menej. Samé možno a ja? Strácam sa v tom všetkom ako sa malé deti zvyknú strácať svojím rodičom v nákupných centrách. Som vydesená, bezmocná a znechutená tým, že aj napriek tomu všetkého, čo sme pre nás obetovali si musíme to slovko zbohom nakoniec povedať práve my dvaja.
Objímam Ťa slovami, objímam Ťa slzami, bozkami, objímam Ťa a lúčim sa s tebou každú stotinu vo svojej mysli zas a znova. A každé lúčenie mi spôsobuje viac a viac bolesti. Nedokážem na teba nemyslieť, nedokážem zaspávať bez tvojich očí v mojej mysli, bez tvojho smiechu v mojich ušiach... bez sĺz ľútosti za nás oboch.
Tak trpké mlčky spomínať, tak smutné nad všetkým intenzívne rozmýšľať a zároveň ten chtíč... tá túžba mať to už za sebou a opäť bezbolestne a šťastne vykročiť vpred a teba nechať za sebou. Viem... čas to vylieči a ja raz dovolím inému, rozosmievať ma... dotýkať sa ma... dovolím mu, milovať ma viac, ako by si ma dokázal milovať ty. A ja? Pevne verím, že mu dám minimálne toľko lásky koľko som dala tebe, pevne verím, že mu budem môcť darovať toľko sily, trpezlivosti, odhodlanosti, koľko som jej čakaním na teba vyčerpala.
Mrzí ma to... to všetko... tak veľmi.
Ľúbim Ťa... a mám pocit, že ešte sa preleje veľa vody, ešte veľa času ubehne, kým prestanem.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár