Dvaja ludia 4

„ Hej...čo to robíš“ ozval sa vedľa nej zvedavý hlas. Rýchlo sa zvrtla a vzápätí hľadela do jasno modrých očí. Urobila krok dozadu ale narazila do dverí.
„ J-ja...“koktala. Netušila, že v dome je ešte niekto. A už vôbec, že je niekto pri tých dverách.
„ No?“ Nedal sa ten chalan. Mal čierne vlasy a vysokú postavu. Nebol od nej až tak starší ale správal sa tak. Chcela mu niečo odpovedať ale oboch ich odpútalo zavŕzganie dverí. Prekvapene hľadeli do otvorenej miestnosti.
„ Ale...tie dvere sú vždy zamknuté“ čudoval sa jej spoločník. Bola naozaj zvláštna. Vôbec sa nepodobala na žiadnu miestnosť v dome. Nebola tak udržiavaná a váľali sa po nej samé nepotrebnú veci. Skrine, stoličky dokonca pokazený bicykel. A na všetkom bola pavučina. Ale niečo do toho neporiadku nepatrilo. Na stole uprostred izby sa nachádzala kniha. Nie však obyčajná. Táto vyzerala ako zo zlata. Ligotala sa a vydávala akési zlaté odblesky, ktoré sa odrážali po celej izbe. Spolu s tím chalanom vošli dnu. Pri každom kroku ich striaslo akoby sa podlaha mala každú chvíľu stratiť. Zaujato sa dívali na knihu a nevšímali si neporiadok okolo. Napokon ich z toho tranzu prebudil vánok. Automaticky pozreli na okno, ktoré bolo zatvorené. Vymenili si ustráchané pohľady a znovu pozreli na okno.
„ Á..“ skríkla Ambra a cúvla úplne k stene. Tak kde sa doteraz nachádzal iba záves, stála teraz aj žena v plášti. Zjavila sa iba tak z ničoho. Prišla s tým vánkom, pomyslel si Josh. Pozrel smerom k dievčaťu, ktoré tu našiel. V jej uhľovo čiernych očiach sa odrážalo absolútne zdesenie a po celom tele sa triasla. Znovu sa otočil na neznámu postavu. Na sebe mala čierny plášť a zahalenú tvár, ktorá hľadela na neznáme dievča. Potom pozrela naňho a on pocítil na svojej koži studený ale zároveň teplý dotyk. Akoby mu chcel spôsobiť bolesť ale nemohol, pretože narazil na nejakú neviditeľnú bariéru, ktorá ho chránila. Pochopil, že dievčaťu sa stalo to isté. Chvíľu tam iba tak stála a pozerala z jednej osoby na druhú, a potom prehovorila chladným a hlbokým hlasom.
„ Tak ste konečne prišli“ vyslovila tieto slová a na zahalenej tvári sa jej mihol úsmev. Pristúpila ku knihe, z ktorej nemohli odtrhnúť zrak. Dala si dole závoj a ukázala svoju tvár. Na to aký hrubý mala hlas, nebola stará. Práve naopak. Mohla mať okolo 20-ky. Tmavé vlasy jej padali na trochu zhrbený chrbát.
„ Čakala som na vás“ pokračovala a otvorila knihu. Ako sa to stalo pocítili príjemné teplo. Začala v nej listovať a mrmlala si pritom nezrozumiteľné slová. Zastavila sa niekde v strede a znovu pozrela na svoju návštevu.
„ Ambra, pristúp bližšie“ oslovila dievča, ktoré sa pri svojom mene striaslo ešte väčšmi ale poslúchlo.
„ A-ako...viete moje meno“ zľakla sa, vyjavene pozerala na záhadnú ženu.
„ Viem o vás všetko dokonca aj to čo o sebe neviete ani vy sami“ povedala záhadne.
„ Ale...“ zapojil sa do debaty Josh.
„ Pekne poporiadku“ prerušila ho a premeriavala si ich skúmavým pohľad„ určite chcete najprv vedieť kto som ja“ pokračovala a pomaly si sadala do kresla za stolom.
„ Volám sa Narila a som strážkyňa knihy Osudu“ predstavila sa a srdečne sa na oboch usmiala.
„ Strážkyňa čoho?“ opýtal sa Josh nechápavo.
„ Táto kniha“ mávla rukou ponad ňu„ sa volá Osgilith a je v nej napísaný Váš osud“. Chvíľu bolo ticho počas ktorého si Ambra a Hosh vymenili pobavené ale ustráchané pohľady. Neznáma sa tvárila úplne vážne. Vyzerala akoby čakala čo na to vyhlásenie povedia.
„ Takže vy hovoríte, že táto kniha pozná našu budúcnosť“ prerušila ticho Ambra a tvárila sa pobúrene.
„ Áno“ krátko súhlasila Narila.
„ Tak teda čo sa tam píše?“ zvedavo sa ozval Josh, takým istým tónom.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu