„ Naozaj?“ nedôverčivo sa spýtala Ambra a jej strach voči Narile opadol.
„ Áno Ambra, je tam napísaný váš ďalší život“ povedala s kamennou tvárou.
„ Ako to myslíte, ďalší život,?“ opakovala a strach vystriedala úzkosť. Čo sa stane teraz? Bude musieť opustiť svoju rodinu tak ako jej otec? Množstvo otázok si pýtali odpoveď. Bolo ich tak veľa, až sa jej z nich zakrútila hlava. Zapotácala sa a aj ona si sadla na stoličku.
„ Vy dvaja teraz musíte ísť za Radou Smrteľných a oni vám pomôžu objaviť a zdokonaliť schopnosti vo vás skryté“ hovorila nedočkavo akoby na to čakala niekoľko storočí.
„ A kde sa tí Smrteľný nachádzajú?“ chcel vedieť Josh.
„ Na mieste, ktoré nazývame Menaxar, je to náš svet, naša planéta. Tak ako vy máte túto svoju tak aj mu máme našu“ vysvetľovala Narila. Nebolo pochýb, že si túto reč pripravovala veľmi dlho.
„ A ako sa tam máme dostať?“ zaujímal sa Josh. Bolo na ňom vidieť, že ho Strážkyňa očarila. Jej rozprávanie ho upútalo viac ako chcel. Vôbec si neuvedomoval, že sa týka jeho, že bude musieť čeliť svojmu osudu.
„ S mojou pomocou“ oznámila znova sa usmiala.
„ To mne je to jedno, ja nikam nejdem“ uzavrela rozhovor Ambra, ktorá bola bledá na smrť. Náhle sa postavila takže sa stolička s hlasným hrmotom prevrátila. Vykročila k dverám a keď mala ruku na kľučke ozval sa za jej chrbtom nahnevaný hlas.
„ Ty musíš ísť bez teba bude tá cesta márna“ hnevala sa Strážkyňa knihy a aj ona stála. Josh tam iba stál a pozeral z jednej na druhú. Nepáčilo sa mu ako Narila kričí na to dievča, hoci vedel, že má pravdu. Rád by vypadol z tohto sveta niekam inam. Nepáčilo sa mu tu, mal pocit, že sem nepatrí. Že jeho miesto je niekde inde. V tomto svete bol utláčaný. Jeho pocity neboli dôležité.
„ Mne je to jedno ja neopustím svoju rodinu“ kričala Ambra a slzy mala na krajíčku. Schytila kľučku a potiahla. No nič sa nestalo, dvere sa neotvorili.
„ Pustite ma“ žiadala no nerozplakala sa. Tvárila sa neprístupne a vzdorovito.
„ Dobre ale pred tým mi musíš niečo sľúbiť“ prikývla a trochu sa upokojovala.
„ Čo to má byť?“ vyhŕkla. Bolo jej to jedno len nech je konečne preč z tohto domu a najmä od tejto ženy.
„ Musíš mi sľúbiť, že sa sem zajtra vrátiš“ požiadala ju pokojne a pozrela na Josha. Ten sa tváril nechápavo.
„ No to určite“ potvrdila ironicky a zasmiala sa.
„ Ale na čo?“ uvažoval Josh a tváril sa ešte nechápavejšie.
„ Nemáme čas“ vysvetľovala a znovu sa hrabala v knihe„ zajtra odchádzame“ pokračovala a naďalej listovala v knihe Osudu, nevšímala si Ambrin sarkastický smiech.
„ Kam?“ začudoval sa Josh.
„ Vy ste ma vôbec nepočúvali“ pohoršovala sa Narila.
„ Pravdaže áno. Snáď si nečakala, že uveríme tomu výmyslu. Rada Smrteľných, Menaxar...“ rozprávala Ambra ale zrazu zmĺkla. Josh si všimol ako Narila uprene hľadí do jej čiernych očí. Akoby jej chcela nazrieť do duše a presvedčiť ju, že to všetko je pravda. Josh vtom nemal jasno ale veril, že je to pravda. Nikto nič nepovedal. Iba si hľadeli do očí. Ambra čakala, že Narila prvá uhne pohľadom. Aj sa tam stalo. Strážkyňa sa otočila a hľadela do prázdna. Myslela si, že vyhrala tak jej už nevenovala pozornosť. Ale zrazu povedala slová, ktoré vôbec ale vôbec nečakala. Ani v tom najhoršom sne.
„ Tvoja mama by povedala niečo iné.“ Ambra skamenela na mieste. Ona pozná moju mamu? Ale, to nie je možné. Moja mama predsa sedí dolu. Otočila sa a vykročila k žene. Tá bola stále otočená chrbtom tak si zastala za ňu a opýtala sa.
„ Ako si to myslela?“ oslovila ju. Aj Narila sa otočila ale tvárila sa vykoľajene.
„ J...ja som to nechcela povedať“ koktala a po prvý raz vyzerala vystrašene. Nepozerala jej do očí ale do zeme.
„ Ale už sa stalo“ naliehala sa Ambra„ poznáš moju mamu?“
„ Ja nie so tá, ktorá ti to má povedať“ oznámila a pozrela do jej rozrušených očí.
„ Povedať čo?“ nedala jej pokoj Ambra. Chcela sa dozvedieť čo pred ňou táto žena tají. Je možné, že pozná aj môjho otca? Táto otázka ju rozrušila ešte viac. Podišla bližšie až sa takmer dotýkali nosmi.
„ Ambra“ zasiahol do debaty Josh. Chytil ju za ruku a viedol k dverám. Nebránila sa. Rozhodla sa, že pôjde s ňou. Chce vedieť ako môže táto žena poznať jej matku. Nechcela odísť ale pocit, že je s ňou aj Josh ju upokojoval.
Dvere sa otvorili a vyši na chodbu. Josh sa obrátil, že sa rozlúči ale Narila tam už nebola.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dannielp
7. 4.apríla 2008 13:21
ablosutne kwasne
Napíš svoj komentár