Dvaja ľudia 6

Niekde v odľahlom vesmíre na planéte Menaxar

Cez miestnosť preletela ohnivá guľa a zasiahla dvere, ktoré sa v tej chvíli otvorili.
„ Máme zlú náladu?“ opýtala sa žena a vošla dnu. Mala krvavočervené vlasy a hlboko posadené zelené oči. Pôsobila na tridsať rokov no v skutočnosti mala 130. Elfovia sa dožívali vysokého veku. Na sebe mala kožené šaty, ktoré si sama vyrobila a ulovila. Ona nebola ako jej druhovia. Skôr ako stretla tohto muža bola ako oni. Ale on jej ukázal ako vyzerá život a dal jej moc. Podišla k nemu a nežne ho objala. Hoci ho milovala mala strach čo by jej mohol urobiť. Keď bol nahnevaný nevedel kontrolovať svoju zlosť. Dokázal ublížiť každému, bez výčitiek svedomia. Už sa jej to pár krát stalo, preto sa neisto opýtala.
„ Čo sa stalo?“ zašepkala mu do ucha. No on sa vymanil z jej objatia a otočil sa jej tvárou. Z očí mu sršala hrôza a krutosť. Pohŕdavo na ňu pozrel a vzdialil sa.
„ Našla ju“ prehovoril podráždene. Nechápal tomu. Ako ju mohla nájsť. Podarilo sa mu ju 15 rokov od nej držať čo najďalej. A teraz...Čo sa teda pokazilo? Celú planétu drží v šachu ale jedna osoba mu stále uniká. Pravdaže ak neráta Radu Smrteľných. Tí hlupáci si myslia, že môžu vzdorovať. Aj sa im to načas darí. Vybrali si cestu. Dal im na výber a oni si vybrali. Teraz za to zaplatia. Ten detinský súboj, na ktorý sa tak pripravujú, majú vopred prehratý. Ale teraz keď sa našla...
„ Priveď sem Ulrat“ rozkázal žene, ktorá stála pri okne. Posadil sa do kresla a čakal. O pár sekúnd sa v miestnosti objavil Ulrat. Bol to malý, zhrbený tvor pripomínajúci vranu.
„ Volali ste ma, pane?“ uklonil sa a netrpezlivo prešľapoval na mieste. Naryad mu povedala akú má teraz náladu, preto chcel byť čo najpodlízavejší a neschytať výprask.
„ Áno, volal“ prikývol a pomrvil sa v kresle.
„ Viem presne čo vás trápi, môj pane“ mudroval Ulrat„a viem aj čo odo mňa chcete“ dodal a opäť sa uklonil.
„ Tak potom na čo čakáš?“ naliehal. Nemohol si dovoliť čakať. Čím viac času jej dával, tým bola preňho a pre jeho plán nebezpečnejšia.
„ Chcem ju vidieť mŕtvu!“ prikázal a vyčaroval pred sebou podobizeň mladej plavovlasej dievčiny s čiernymi očami.

Ráno si Ambra zbalila zopár vecí do ruksaku. Pred odchodom sa vyobjímala s Benom a Hillary. Obaja si mysleli, že jej šibe. Ale bez toho nedokázala odísť. Počas cesty sa s mamou smiala a užívala si možno poslednú šťastnú chvíľu s ňou. Nemohla jej povedať čo sa chystá urobiť. Ak by to spravila, nedokázala by ju opustiť. No ak je pravda čo sa včera dozvedela, práve ide za svojou biologickou matkou. Keď dorazili na miesto pomáhala s prípravou oslavy, ktorú jej mame organizovala. Práve niesla obrovskú škatuľu s pohármi keď sa jej do cesty postavil Josh. Zľakla sa tak, že skoro krabica s celým obsahom skončila na zemi.
„ Ahoj. Daj pomôžem ti“ ponúkol sa. Vzal jej náklad a odniesol ho tam kam mala namierené.
„ Ďakujem“ poďakovala sa a pozrela mu do očí. Nenašla v nich žiadne strach. Očividne ho skutočnosť, že pocestujú Boh-vie-kam vôbec nevzrušovala. Ale možno nikam nejde. To by znamenalo, že ani ona nemusí. Možno si to Narila rozmyslela. Zaplavil ju pocit šťastia. No ten pominul tak rýchlo ako prišiel. Za Josh sa vynorila tmavá postava.
„ No super“ vzdychla si Ambra potichu. Narila ju pozdravila ale Ambra nie.
„ Kedy ideme?“ nedočkavo sa ozval Josh.
„ Stále si nám všetko nepovedala“ zagánila Ambra na Narilu. Tá mlčala ale keď videla dievčin pohľad iba povedala.
„ A čo by si ešte chcela vedieť?“ ohradila sa.
„ No, keďže Josha to nezaujíma“ začala a nahnevane naňho pozrela„ rada by som vedela NAČO máme ísť do toho Menaxaru?“ dokončila. Táto otázku ju zaujímala zo všetkého najviac.
„ O vás dvoch koluje legenda. Viete v našom svete prevláda zlo nad dobrom. A tá legenda hovorí o dvoch pozemských deťoch, ktoré prídu na našu planétu a pomôžu nám pri záverečnom boji. Na zimný slnovrat sa chystá rozhodujúca bitka. Ale ľudia veria tej legende a odmietajú bojovať pokým sa tam neobjavíte“ po týchto slovách nastala dlhá odmlka.
„ Ako viete, že sme to práve my?“ ozval sa Josh po čase. Narila preniesla pohľad naňho a povedala.
„ Viem to...“ odvetila.
„ No skvelé a čo presne od nás čakáte?“ skočila jej do reči Ambra.
„ Na túto otázku vám nemôžem odpovedať“ poznamenala zamyslene.
„ Myslela som si“ sarkasticky povedala Ambra.
„ Ideme“ zavelila Strážkyňa.
„ Poďme“ súhlasil Josh. Ambra si myslela, že sa vyberú na nejaké opustené miesto, vytvoria nejaký kruh a niečo sa stane. Ale namiesto toho sa presunuli za dom a tam sa pochytali za ruky.
„ Držte sa“ zavelila Narila a povedala slová v jazyku, ktorému ostatný v skupinke nerozumeli. Ich nohy sa odlepili od zeme, unášala ich neviditeľná sila cez čas a priestor.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu