Kráčala ulicou plnou ľudí a ignorovala ich pobúrené pohľady. Ľavá noha striedala tú pravú a jedna slza nahrádzala ďalšiu. Nechala ebenovo čierne vlasy, nech jej padajú do očí, a tým tak vytvorili stenu medzi ňou a realitou. Svetom, ktorý už viac nemá zmysel a stratil svoju funkciu.
Viete aký je to pocit stratiť veci, na ktorých vám záleží? Viete, ako dlho trvá doba, kým sa všetko vráti späť do normálu? A viete, či sa to vôbec stane? Ja nie. Padla som tak hlboko na dno, tak ďaleko od záchytného bodu, že všetko na čo dokážem myslieť, je kedy to skončí. Kedy sa tá diera v mojom vnútri prestane zväčšovať, a ja sa dokážem opäť zhlboka nadýchnuť.
Prechádzala davom ľudí. Náhlila sa a predsa išla hrozne pomaly. Bolo niečo po 7 hodine večer a život mesta sa iba začínal. Život. Do ulíc vychádzalo stále viac ľudí a snažili sa dostaviť na miesto, ktoré si určili za cieľ. Odbočila na dobre známu ulicu, tam sa oprela o stenu jedného domu a zložila si hlavu do dlaní. Plakala. Všetko prenechala slzám. Ovládli celú jej myseľ, a vytlačili z nej, skutočnosť, ktorá sa stala.
Mali ste niekedy neovládateľnú túžbu, zložiť sa na mieste, na ktorom ste stáli, zabudnúť na okolie a kapitulovať? Odovzdať sa prázdnote a iba čakať keby si vám nájde? Cítili ste sa niekedy tak, ako keby ste každému len zavadzali a všetkým prinášali iba starosti a vrásky? Boli ste osobou, ktorá je iba do počtu? Akoby sa všetko otočilo proti vám a cesta späť sa premenia na slepú uličku? Ja áno a jediné na čo som sa zmohla bola ľútosť...
Zdvihla hlavu a oči uprela na osobu, ktorá sa odrazu pri nej objavila. Usmievala sa na ňu. Tým jednoduchým gestom jej dala najavo, že je tu a všetko bude v poriadku. Ako často tento úsmev nachádzala v mysli. Chcela, tak veľmi chcela opätovať úsmev, ale nedokázala sa vyškriabať zo svojej priepasti dostatočne vysoko, aby to dokázala. Namiesto toho sklopila pohľad a hypnotizovala svoje tenisky. Až náhli stisk na ramenách prerušil jej koncentráciu a znovu zodvihla pohľad. Oči muža sa nachádzali nebezpečne blízko, tak ako aj jeho ruky, položené na jej zvesených pleciach. Nedovolil jej odvrátiť sa. Musela vydržať ten tlak a prosby, ktoré smerovali cez oči hlboko do jej duše.
Nie som tu sama. Nie som tu sama. Tieto slová držali moje vedomie v stabilnej polohe. Na chvíľu som zabudla na priepasť, na dno, ktoré o chvíľu pocítim, a na okolitý svet. Oči, ktoré sa mi snažili toľko povedať, neboli odmietnuté. Našli si cestu až k duši. Maska spadla a úsmev, tak dlho pochovaný a zaprášený sa vydral späť na moje pery.
Muž zachytil jej úsilie a urobil to, na čo prišiel. Pevne objatie bolo to v čom dvojica spočinula na dlhú chvíľu. Ani jednému netiekli po tvári slané slzy, ani jeden sa neutápal v žiali. Obom sa na tvári usadil úsmev, ktorý potrebovali k prežitiu a k ďalšej spokojnej existencii. Pevne stáli na nohách, opierajúc sa o toho druhého, pripravený stáť, po celý zvyšok života.
Edit.: Nie je to moja vlastná skúsenosť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaira07
7. 6.júna 2009 18:12
za dlhú dobu to najkrajšie a najsmutnejšie, čo som čítala proste zas sa ukázal tvoj talent na prózu a dychtivé sledovanie každého napísaného slova
Napíš svoj komentár