Vzhľadom na to, že bol ešte len február, sa teplota prekvapivo vyšplhala až na príjemných 20 stupňov Celzia. Ako každé iné piatkové ráno som sa s veľkým odporom zdvihla z teplučkej postele a zamierila do kúpeľne, vykonať rannú očistu, ktorá mi nikdy nedodala dostatok energie na perfektné fungovanie počas dňa. Keď som odtiaľ po pár dlhých minútach vyšla, zistila som, tak ako aj po iné dni, že budem meškať. S povzdychom a myšlienkou, že stým už nič nenarobím som začala hľadať niečo, čo by môj postoj k tomuto sviatku, dostatočne vystihlo. Moje úmorné prehadzovanie šatníka prinieslo ovocie vo forme jeansovej sukne nad kolená a kvetinkového topu na ramienka. Vystrúhala som bolestivú grimasu a v duchu som počítala do 10 aby som nezačala hystericky kričať. Z duše neznášam tento deň, a jediné čo mi ostane v ruke je práve „kvetinkový top“! Irónia. Neznášam iróniu, pokiaľ sama niesom jej tvorcom.
S mučiteľským výrazom som sa odhodlala k radikálnemu riešeniu. Zhodila som zo seba svoje obľúbené pyžamo s obrovským obrázkom Hello Kitty, a navliekla som si tie handry. Po krátkom pohľade do zrkadla som usúdila, že krajšie to nebude a kritickým výrazom zázrak neurobím. Nič čisté v skrini som už nemala, takže mi ostávalo jediné. Zvrtnúť sa, vypochodovať z izby a pokúsiť sa vyhnúť sliedivým očiam mojej matky. Keby ma totiž videla v tomto „skutočne ženskom“ oblečení, prvá vec, ktorú by ako správny rodič urobila, by bola, že by tento okamih zvečnila a pár generácii by malo o zábavu postarané. A po tom som rozhodne netúžila. Moja mama je presvedčená, že sa doktori pred 17-timi rokmi splietli a ja som sa nešťastnou náhodou ocitla v dievčenskom tele. Nemala som tú odvahu, povedať jej, že jediné v čom sa pomýlili, a to nie oni, je moje meno. Sam. Nič viac iba SAM. Veď uznajte, čo je to za meno pre babu?
Otvorila som dvere a vykukla na chodbu. Jediné čo som cez tú malú medzierku videla, bola otvorená izba môjho brata a jeho dlhá postava vyvalená medzi dverami. Zase raz dlho do noci brázdil ulice a teraz sa nevládze ani len zdvihnúť, prejsť pár metrov do školy a zložiť sa tam. Škodoradostne som sa usmiala a ešte raz som skontrolovala okolie. Vzduch bol čistý. S pocitom, že ma nikto nemôže odhaliť som sa vydala ku schodisku. Najtichšie ako to len šlo, som sa prepracovala až na prízemie. Ale to najhoršie ma ešte len čakalo. V duchu som si nadávala, za to, že som si tašku nechávala v kuchyni a teraz sa mi vrátilo aj s úrokmi.
Opäť som nakukla cez dvere. Tento krát som si dávala sakramentský pozor na každý jeden pohyb. Stačil jediný chybný krok a bola by som v pekle. Nie doslova, ale obrazne povedané, to presne vystihovalo situáciu, ktorá by nastala. Mamine schopnosti narábania s foťákom, sa preslávili až tak, že pri každej významnej udalosti sa tento pekelný stroj skryl, a na jej otázky kde je, sa odpovedalo: v oprave. Vždy to zaberalo a zakaždým sa rodinná rada, bez jedného člena, na tom úžasne bavila.
Dnes mi šťastie naozaj prialo. Samozrejme až na tú časť s „kvetinkovým topom“. Kuchyňa bola až na plný dres riadu dokonale prázdna. Neváhala som ani minútu a rýchlosťou, ktorú by mi závidela každá baba v sukni som prekonala tú vzdialenosť k svojej taške a precíznym chmatom som ju premiestnila z linky na rameno. Bez ďalšieho zbytočného obzerania po miestnosti, som vyrazila k zadným dverám. Raketovým tempom som sa došuchtala až na chodník a ani tam som sa neodvážila otočiť. Vydýchla som si a so spokojným výrazom som sa zberala do školy, ktorá sa začala pred 10 minútami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár