Pri prvom pohľade na neho uvidíte obyčajného mladého muža.
Ak sa pozriete podrobnejšie uvedomíte si jeho zrakovú vadu. Milan je 25 ročný otec mladej rodiny pracujúci v zdravotníctve. Ako dieťa pri ťažkom úraze takmer prišiel o život. Jeho snaha žiť nad smrťou vyhrala, ujma mu však ostala. Milan na jedno oko nevidí vôbec a na druhé len čiastočne. Aj napriek svojmu hendikepu sa dokázal sám postaviť na nohy, ako dieťa zo sociálne slabej rodiny vychodiť zdravotnícku školu, nájsť si zamestnanie. A oženiť sa...
V malej dedinke kde žije sa, ako si sám myslel, sa pred niekoľkými rokmi šťastne oženil. Myslel si, že si našiel ženu ktorá ho bude milovať takého aký je, bude mu oporou v jeho trápení, veď ktorá by sa vydala za zrakovo postihnutého? To sa však veľmi mýlil.
Problémy nastali hneď po svadbe. Bežný scenár života týranej ženy, avšak v mužskom prevedení. Nasťahoval sa ku svokrovcom. Svokor mu začal nadávať, žena sa pridala, vždy bol ten neschopný, za všetko mohol on, za vykonanú prácu namiesto pochvaly dostal pokarhanie, začali padať prvé facky.
Narodilo sa im dieťa, malé krásne dievčatko. Veril, že spory sa urovnajú, no tie sa len zhoršili.
Jeho manželka mu odoprela prístup k dievčatku. Žili spolu, no on svoje dieťa ani nemohol zobrať na ruky, až kým samo nezačalo chodiť. Peniaze do rodiny prinášal on, sám si kúpil auto. Auto, ktoré mu malo pomáhať s prepravou do práce, pri každodennom živote. Kvôli postihnutiu nemá vodičský preukaz. Aby ho odviezla jeho manželka?
V žiadnom prípade. Za prosbu o odvoz dostáva odpoveď že má nohy, no ísť peši 30km je silná káva. Mnohokrát v zime mrzol a išiel pešo niekoľko kilometrov v snehu. V práci začína o deviatej, no je tam už o siedmej, v inom čase mu nejde autobus a odviezť ho nemá kto.
Dennodenne dostáva len buzeráciu, milé a povzbudivé slová v ich rodine neexistujú.
Jeho manželka je doma, ale o dieťa sa nestará ani náhodou. Dievčatko má 3 roky, niekoľko krát malo otras mozgu, otravu žalúdka, tržné rany, naposledy vzalo matke kľúče a bohvieako naštartovalo auto. Našťastie „len" vrazilo do brány. Veľmi túžil po vodiacom psovi. Keď o tom povedal doma, skončilo to pri vyhrážkach, že keď donesie nejaké „prašivé" psisko, skonči so sekerou v hlave nie len ono, ale aj on.
Jeho názory nemajú hodnotu, aspoň pre nich nie. Odsťahovať od svokrovcov sa nemôžu. Jeho manželka nesúhlasí. Nikde nemôže ísť sám. Ona ho drží na reťazi, posedenia s kamarátmi, prechádzky a veci normálne pre nás nepozná. Je väzňom vo vlastnom živote.
Svoje dieťa miluje a preto sa rozviesť nechce, bojí sa, že malú Klaudiu stratí. Ona je totiž to jediné, čo na svete má. Je pre neho jeho zrakom a jeho životom.
Keď sme mu povedali, že by ako chlap mal doma konečne „buchnúť po stole" a ukázať, že nie je trasorítka, len smutne sklonil hlavu a spýtal sa: „Aby som zas dostal bitku?"
Možno si poviete, že vy ako chlap by ste doma poriadok urobili. Ale predstavte si situáciu, že ste mladý bezmocný skoro slepý muž zastrašovaný vlastnou „rodinou". Ak by ste zašli na políciu veril by vám niekto?
Určite nie.
Nemyslím si, že je jediný. Myslím si, že takýchto chlapov je veľa, len sa o tom boja hovoriť tak ako on.
Každá forma násilia je nebezpečná a je veľkým problémom tejto spoločnosti. O problémoch je potrebné nie len hovoriť, ale sa ich aj pokúsiť vyriešiť.
Ale...ako takémuto násiliu na chorých ľuďoch zabrániť?!
Čítajte viac: » michaelamikusova.blog.sme.sk/c/265570/Muz-ob...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
16. 10.októbra 2019 16:59
Čo je to za blbosť? Prečo by mu nemal nikto veriť???????
Napíš svoj komentár