Amélia svoj deň zapísala do denníka. Celá šťastná si išla ľahnúť do postele lebo bolo dosť neskoro. ,,Amélia zobuď sa!“ hovorila zo sna na ňu jej prababka. Amélia otvorila oči a nechápavo pozerala na prababku. Amélia zrazu uvidela pred sebou stáť samú seba. Postavila sa a žmurkala očami a naprávala sa ako to robí keď niečomu nechápe. Ale to isté urobila aj ona. Amélia robila rukami, nohami všeličo možné. A to isté opakovala aj ona.,, Kto to je?“ spýtala sa svojej prababky. ,,Toto je tvoje dvojča. Jane. Dnes ho stretneš u vás doma.“ ,,A prečo mi nič mama nepovedala?“ ,,Lebo sa bála ako budeš reagovať.“ ,, Aha“ povedala Amélia pri čom pozrela dole. V tom jej pohľad padol na Jane. ,, Prečo. Ale nie. Ty sa mi len určite zdáš!“ povedala a opäť pozrela na zem. ,,Nie, ja sa ti nezdám. To znamienko ktoré máš na ruke v tvare koruny., to mám aj ja ale na druhej ruke,“ povedala Jane a ukázala Amelí to znamienko. Amélia ako keby videla ducha. Ostala stáť a pozerala na jej znamienko. V tom sa prebudila. Obliekla si župan, dala si papuče a utekala dole do jedálne. Keď otvorila dvere, myslela si že asi sa zabije. Jane tam stála pri mame a rozprávala sa s ňou. Amélia naštvane prišla k mame a povedala: ,,Mami! Prečo si mi to tie celé roky tajila že mám dvojča! Mohla si mi povedať že Jane je moja sestra,“ hovorila pri čom pozerala najprv na mamu a potom na Jane. ,,Vedela som ako budeš reagovať. A skadiaľ ju poznáš?“ spýtala sa mama a napravovala Amélií pyžamové tričko. ,, No, my sme sa stretli v meste,“ povedala Jane pri čom si motala prsty. Amélia a mama na ňu pozreli. ,, Áno stretli sme sa v meste na zmrzline,“ dodala Amélia. Amélia zaviedla Jane do novej izby, kde Jane mala byť. ,, A prečo si až teraz prišla?“ ,, Tiež som bola v detskom domove ako ty. No len ja som bývala v lepšej rodine. Ale aj tak mi bolo smutno za rodičmi. A o tebe som ani nevedela do teraz.“ ,, To je pravda ani ja o tebe.“ Amélia neprestala pozerať do Janiných očí. Pripomínali jej ocové oči. ,,Prepáč už musím ísť do svojej izby.“ zo slzami v očiach povedala a rozbehla sa do svojej izby. ,,Amélia kam bežíš?“ spýtala sa jej mama ktorá práve niesla jedlo do Janeninej izby. Položila ho na stolík v chodbe a utekala za ňou. ,,Čo sa s tebou deje? V poslednej dobe stále vyzeráš ako keby ty behalo v hlave 1000 malých škriatkov alebo čo,“ ,,Mami, ale mne,“ hovorila Amélia pri čom si utierala slzy,, veľmi chýba otec. Keby som vedela že sa to stane, tak ho tam nepustím.“ ,, A prečo teraz o ňom hovoríš?“ ,, Janine oči pripomínajú ocové oči“ ,, Ach Amélia, už prešlo niekoľko rokov odkedy oco zomrel. Aj nám chýba. Ale tí najlepší ľudia zomierajú pre tých horších“ povedala jej mama pri čom jej utierala oči. Postavila sa nechala jej tam vreckovku a odišla do Janinej izby niečo urobiť. Amélia si vybrala staré rodinné fotografie. Keď našla otcovu fotku, dala ju do skleneného rámika, obviazala to čiernou stužkou a zapálila sviečku. Pozerala si potom ďalej, keď v tom ju zarazil pohľad na dve deti ktoré ako keby si s oka vypadli. Otočila fotku a čítala mená: ,, Amélia a Jane“ ,, Mňa šľak trafí!“ a úplne nevedela rozoznať ktorá je ktorá. Celé jej to pripadalo ako jeden veľký sen. „Amélia, ty si v pohode? Vôbec nevychádzaš von ani za Adamom. Tvojim snúbencom!“ Amélia zdvihla pohľad od fotiek a pozrela sa na Sáru. „Mojim snúbencom? Bože môj prosím pomôž mi. Ja nevnímam už vôbec tento svet.“ Sára chytila Améliu za ruku, hodila na ňu kabát a vzala ju von. Améliu oslepilo silné svetlo, no potom bolo dobre. Vtom uvidela Adama, Sama, Lenku a ešte jedno nové dievča. „Ty sa ako voláš?“ spýtala sa Amélia neznámeho dievčatka s čiernymi vlasmi a s hnedými očami. „ Ja som Monika.“ „Ja Amélia“ a podali si ruky. V tom sa otvorili dvere. Z nich vyšla Jane. Všetci upreli na Jane pohľad a potom opäť na Améliu. „Amélia, ako to že si na dvoch miestach naraz?“ spýtal sa Adam pri čom nechápavo pozeral na Améliu potom na Jane. „ No vlastne, to je moje dvojča. Volá sa Jane.“ povedala Amélia a chytila Jane za ruku. Všetci otvorili ústa a pozerali na dvojičky ktoré boli na nerozoznanie.
Koniec 7.kapitoly
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár