Aj keď bol daždivý večer, ulice boli plné ľudí. Inokedy by ma to potešilo, toto mesto je veľmi nudné, pomyslel si správca sherenských prístavov, keď sa na koni ponáhľal k vojenskému doku. Spolu s ním sa tam valili aj masy obyčajných ľudí.
Celý týždeň bol plný správ o neznámych a krásnych lodiach, ktoré sa pohybujú pozdĺž celého západného pobrežia. Ľud počúval príbehy rybárov o morských pannách, driečnych mladíkoch a nádhernej hudby nesúcej sa z lodí, o striebrom a zlatom žiariacich plachtách a stožiaroch z voňavého a bieleho dreva.
Vojaci si z tých príbehov nerobili ťažkú hlavu. Také rozprávky tu sú často. Každý námorník o tom vedel dosť. O drakoch a morských hadoch, zvláštnych stvoreniach a tajomných lodiach bez posádok. Preto tomu nevenovali pozornosť. Mestom sa však ako oheň rozletel chýr, že jednu takúto zázračnú loď zajali a večer zakotvila v prístave.
Správca sa horko-ťažko predral po Zalatských schodoch k bráne vojenského doku. „Uhnite! Som správca prístavu. Uvoľnite mi cestu!“ prikázal. Obyvatelia Sherenu sa poslušne rozostúpili a správca mohol prejsť až k bráne. „Vitajte, pane,“ otvoril mu bránu mladý muž v rovnošate námorníctva. „Myslím, že ich už dlho neudržíme,“ povedal, keď zbadal dav tlačiaci sa pred bránou.
„Zaveďte ma k tej lodi,“ povedal správca. Mladík prikývol a zavolal ďalších mužov. Správca zosadol z koňa a kráčal za mužmi „Je to pravda? Naozaj sú všetky tie rozprávky pravdivé?“ spýtal sa po chvíli. „Nie,“ odvetil jeden vojak „tie rozprávky ani zďaleka nevystihujú tú nádheru. Veď sa sám presvedčíte. Cítil som sa ako v sne,“ Nakoniec chlapi zostúpili po posledných schodíkoch a správca prvýkrát zbadal tajomnú loď.
Hneď vedel, čo vojak myslel tým snom. Počul hlasy mužov, ale nevnímal ich. Bol ako v tranze. Mal dlhoročné skúsenosti so stavbou lodí, no takúto konštrukciu ešte v živote nevidel. Rozdiel oproti tým lemúrskym bol neuveriteľný. Loď nebola vojenská, vyzerala skôr ako transportná. Trup bol oslnivo biely, z neznámeho dreva. Nemala veslá, na mohutnom sťažni bola priviazaná nádherná plachta s neznámym erbom prekrásnych tvarov. Z dreva sa niesla vôňa, akú správca v živote necítil.
„Poďte dnu!“ zavolali muži. „Tadal chce s nami osláviť príchod na Lemúriu, vypočujete si ich hudbu, je krásna...“ Správca netušil, kto je Tadal, no vystúpil po schodíkoch a vyšiel na palubu lode. Okamžite si uvedomil, že loď nepatrí ľuďom. Videl vysokých štíhlych mládencov s ušľachtilými tvárami a končistými ušami, prenádherné devy nesúce víno na strieborných podnosoch a drobných zachmúrených chlapíkov z dlhými bradami a zlatými reťazami.
Mládenci schytili harfy a píšťaly a začali hrať. Muži stáli a so zasnenými pohľadmi ich počúvali. Aj správcovi sa chcelo len tak zastať a načúvať tej hudbe, no uvedomil si, že má aj povinnosti. „Kto je tu veliteľ?“ spýtal sa. Spomedzi smejúcich sa krásnych bytostí sa vynoril mohutný muž s hrdým pohľadom a vznešenou tvárou. Zastal pred správcom a s rukou na srdci sa uklonil. „V mene Kráľovnej zdravím pána prístavov mesta Sheren. Volám sa Tadal a môj ľud má za sebou dlhú a namáhavú cestu. Posielam úctivé pozdravy vášmu kráľovi a žiadam ho o dovolenie usídliť sa v tejto krásnej krajine,“ prehovoril.
„Myslím, že som nepochopil,“ odvetil správca „Usídliť?“ „Áno. Na našu krajinu sa privalil Tieň a vyhnal nás. Chceli sme sa usídliť v krajine Garidor, kde nás tamojší kráľ dobre privítal. No Tieň nás prenasledoval aj tam. Nenávidí všetko čisté a nepoškvrnené. Je možné, že vojna príde aj sem,“ Po týchto slovách si správca okamžite uvedomil, že ten muž neklame. S poslednou nádejou sa spýtal: „Čože? Vojna? To nemyslíte vážne!“ „Bohužiaľ, je to tak,“ smutne odvetil Tadal.
„Vojna? Kedy to príde?“ ozval sa hlas, správcovi však nepatril. Na lodi sa objavil vysoký snedý muž s čiernou briadkou. Mal rovnošatu so znamením Striebornej hviezdy. Vyslanec Sudemarského regentstva. „Aka? Esthalas nos tarakat aescherin,“ prehovoril. „Ovládaš náš jazyk?“ s údivom sa spýtal Tadal. „Patrí k zvyku môjho národa, učiť sa reč vznešených učiteľov našich otcov, veľkých elfov. Aka?“ odpovedal Sudemarčan a zopakoval svoju otázku. „Už čoskoro,“ odpovedal elf Tadal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
david
15. 12.decembra 2007 22:40
strasne sa mi na tom paci ze je to take tajomne, rozpravkove a nie tuctove.
2
Uha, zacina to dobre .. mam rada fantasy a toto sa mi zatial celkom paci ... aj ked naprv si hovoril ze sa sirili legendy o lodiach bez posadok a ze jednu taku zajali.. a v tom si napisal ze na nej boli elfovia... zle som pochopila?? alebo tam mas chybu?
Napíš svoj komentár