Kronika - O poslednej vojne, 2.časť

2.kapitola

Hoci bolo leto, nad Anarskou pláňou v noci svišťal studený severný vietor. Na hladine Anarského jazera vytváral vlny, ktoré sa lámali na skalnatom brehu. „Taká nepohoda,“ zašepkal jeden zo strážcov na veži na hradbách mesta „Teraz by dobre padlo nejaké to vínko,“ „Veru. Ten hlupák Leitan schytal službu v miestodržiteľovom paláci. Počul som, že niektorí chlapi bývajú po službe ožratí ako dogy, čo je tak ľahko dostať sa k vínu z pivníc,“ povedal druhý. „Ako poznám Leitana, bude medzi nimi,“ usmial sa prvý.
No druhý strážca tomu nevenoval pozornosť. Zrak mu náhodou zaletel na sever k rieke, ktorá vyteká z jazera, a na obzore zachytil niečo, čo tam nemohlo byť. „Nie...,“ zašepkal „ To nemôže byť...“ „Čo je to tam?“ skríkol aj prvý strážca, ktorý si to tiež všimol. „Trúb na poplach, ja idem za kapitánom!“ zvolal opäť.
Nad mestom sa ozval zvuk rohu. Vojaci sa okamžite schytili zbraní. Zažalo sa mnoho ohňov a ľudia v panike utekali do svojich domov. „Do zbrane, muži!“ ozval sa nad ruchom veliteľský hlas. Muži na koňoch zamierili k bráne. Po ceste sa rýchlo ponáhľali až k prístavu.
Keď tam prišli, už tam čakali chlapi z posádky. „Čo je to?“ spýtal sa veliteľ, muž menom Arenhaur, miestodržiteľ Východnej marky a tretí maršal Lemúrskej ríše. „Nevieme, pane, idú od mora,“ odpovedali niekoľkí. „Žeby Východniari?“ nadhodil ktosi. „Nie! Oni nestavajú lode a nebojujú inde ako vo svojich lesoch,“ odmietol tú myšlienku Arenhaur. Veď ich poznám, bojujem proti nim už päť rokov, pomyslel si. Toto je niečo iné.
„Pane, už sa blížia!“ zvolal akýsi vojak. Mužom sa konečne naskytol jasný pohľad. Cez rieku vplávalo do jazera veľa lodí. Boli oveľa väčšie, ako lemúrske. Videli veľké galéry s mnohými veslami. Za nimi sa valili menšie lode s napnutými plachtami. Najbližšie bola najväčšia loď, na ktorej sa dalo rozoznať veľa postáv.

V prudkom vetre sa napla obrovská vlajka. V mesačnom svite zasvietila štvorcípa Strieborná hviezda.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu