Kronika - O poslednej vojne, 3. časť

3.kapitola

Keď o dva dni nato v hlavnom meste Lemúrskej ríše Minas Gondol svitlo slnko a začal sa ďalší horúci letný deň, nikto netušil, že v prístavoch boli vyslovené zlovestné slová. Poslovia zatiaľ nedorazili a mesto sa prebudilo do svojho zvyčajného zhonu.

Minas Gondol, Vežové mesto, bolo najväčším mestom Lemúrie. Bolo vybudované v údolí Veľkej rieky Gero, ktorá sa na tomto mieste stáčala na východ. Ohromná sila prírody vytlačila do hôr obrovský kaňon s kolmými skalnými stenami, a tak sa mesto dalo napadnúť iba z juhu alebo východu. Veľkí králi z pradávnych čias preto postavili obrovské hradby. Ľudia netušili, ako boli hradby postavené a kým presne, boli tu, už keď sem ich predkovia prišli. Nijaká ľudská sila ich nemohla preraziť, podariť sa to mohlo iba hromu a blesku, ktorý by prerazil aj samotnú zem.
Lemúrčania pod ochranou hradieb nazývaných Zemské hradby, vystavali veľkolepé a premyslene zbudované mesto, ktoré bolo domovom desiatok, ba možno až stoviek tisícov ľudí. Od jedinej brány na južnej strane Zemských hradieb sa tiahla široká, mramorom dláždená ulica až ku Kráľovskému palácu. Ten sa nachádzal presne v ohybe rieky, ktorú preklenulo mnoho mostov. A na vysokom brale nad mestom sa nachádzala silná pevnosť, kde sa nachádzala brána do Diamantových jaskýň, kde sa počas vojen a obliehaní skrývali obyvatelia mesta.
Mnoho básnikov ospevovalo krásy Minas Gondolu, mesta, kde sa dovysoka týčili veže palácov, škôl aj chrámov. Dokonca aj elfovia ho považovali za úžasné dielo ľudského umu a prefíkanosti. No existovalo ešte jedno mesto, ktoré svojou silou a krásou prevyšovalo všetky mestá sveta. To sa však nachádzalo ďaleko od Lemúrie.

Keď posol s erbom Sherenských prístavov vošiel cez bránu do mesta, nikto si ho nevšímal. Poslovia zo všetkých kútov ríše prichádzali každý deň. Tento však neniesol zvyčajné posolstvo.
Keď dorazil k palácu, pustila ho dnu Kráľovská garda. Posol ustajnil koňa a stúpil do paláca. Prvýkrát sa stretnem s kráľom, pomyslel si. Bol tu už veľakrát, no nikdy sa nerozprával s kráľom. Posolstvo vždy predal jednému z jeho radcov. Teraz však vedel, že sa musí rozprávať priamo s ním. Videl pred očami elfské lode a videl aj strach v očiach elfov a trpaslíkov. Pričom trpaslíci sú pekne tvrdí chlapi, napadlo mu.
Posol vystúpil po schodoch až k dverám vedúcim do audienčnej siene. Pred dverami stál muž. Posol preglgol. Dobre vedel, kto to je, aj keď ho v živote nevidel. Irias, vrchný radca kráľa. „Dôležitosť posolstva?“ spýtal sa Irias. „Tá najvyššia,“ zamrmlal posol. „V poriadku. Otvorte dvere,“ pokynul Irias dvom gardistom, ktorí stáli pred dverami. Gardisti ich potisli a radca s poslom vošli do audienčnej siene.
Aj keď ledva potláčal strach, nemohol sa posol ubrániť úžasu nad tým, čo videl. Audienčná sieň bola obrovská. Posol pozrel hore a zbadal strop pokrytý mozaikami. Vďaka svetlíkom a veľkým oknám bola sieň dobre presvetlená. Na stenách boli tapisérie, ktoré zobrazovali historické výjavy, mohutné stĺpy podopierajúce strop boli vyrobené z modrého opálu a leštené podlahy z čierneho mramoru. A úplne vzadu sa čnel vysoký trón, na ktorom sedel kráľ.
Irias aj posol došli až k trónu. Irias povedal: „Pane, je tu posol so Sherenu s dôležitou správou. Má za sebou dlhú cestu, no bez prestávky cválal až sem, aby vám to posolstvo zveril,“ Posol predstúpil vpred a pozrel na kráľa.
Uvedomil si, že tento muž je už na pohľad skvelým kráľom. Mnohí tvrdia, že sa v ňom neuveriteľne spojila krása jeho matky a vznešenosť jeho otca. Bol vysoký a svalnatý, mal čierne vlasy, zelené oči a orlí nos. V ruke držal žezlo a na hlave mal kráľovskú korunu osadenú perlami a diamantmi. Hoci bol veľkým kráľom, na posla pozrel s prívetivým úsmevom. V tvári sa mu zračila múdrosť a životné skúsenosti. A práve v tom bol problém. Mal už totiž cez štyridsať rokov a stále nemal manželku a teda nežil ani dedič lemúrskeho trónu.
Kráľ poslovi pokynul, aby prehovoril. „Čo ťa sem privádza, priateľu?“ spýtal sa. Posol sa nadýchol a začal rozprávať. „Vaša výsosť, celý posledný týždeň kolovali po pobreží chýry, že sa tam nachádza nejaké neznáme loďstvo. Rybári hovorili o krásnych lodiach, o driečnych devách a mládencoch a o krásnom speve nesúcom sa z lodí,“ Kráľ sa zamračil. „Za legendami vždy býva koreň pravdy. Ale pokračuj,“ „Pred troma dňami večer naša pobrežná stráž objavila jednu z týchto lodí a vzala ju do vleku,“ pokračoval posol. „ A povesti neklamali. Naozaj bola plná krásnych žien, mužov i detí. Patrila elfom. Všetci boli znepokojení a hovorili o Tieni na severe. Pokryl ich rodnú zem a doľahol na krajinu Garidor,“
Po týchto slovách nastal v sieni šepot. Kráľ si to nevšímal a spýtal sa: „Čo myslíš tým Tieňom?“ „Nuž, pane, elfovia o tom nechceli hovoriť. Niektorí však prezradili, že je možné, že príde aj sem,“ „Kto o tom už vie?“ spýtal sa opäť kráľ. „Len zopár ľudí. No obávam sa, že dlho to neudržíme v tajnosti,“ odpovedal posol. „A ešte jedna vec: hovoril si o loďstve, no práve si povedal, že ste zajali jednu loď. Koľko je teda tých lodí?“ „Ehm...“ zahniezdil sa posol. „Elfovia nám prezradili, že prichádzajú na približne 1200 lodiach“ „Ďakujem,“ odvetil kráľ. „Teraz si choď oddýchnuť a potom sa vráť späť do svojho mesta,“ „Ďakujem, pane. Och, a ešte jedna vec. Myslím, že o situácii už vie aj kapitán regent Sudemaru,“ a s týmito slovami posol odkráčal.
Len čo sa za ním zavreli dvere, v miestnosti zavládlo nemé ticho.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu