Pozerala som na neho asi dosť prekvapene lebo sa začal na mňa usmievať. Jeho úsmev bol prekrásny a tie jeho mačacie oči. Asi nikdy som krajšieho nevidela.
Zložila som si slúchatká.
"Ahoj", pozdravila som nesmelo.
"Čavko", odpovedal s úsmevom.
"Prepáč ten spev, nepočula som, že niekto vošiel.
"To je v poriadku keby mi to vadilo kľudne by som ta prebudil."
Usmiala som sa lebo ma nenapadlo niečo zmysluplného.
Vytiahla som bagetu a začala jesť. Mala som pred sebou ešte 2 hodiny cesty a rozmýšlala čo asi budeme robiť celý mesiac.
"Ako sa voláš?", prebral ma jeho hlas.
"Kla - Klára" vyjachtala som zo seba.
"Pekné meno, ja som Martin teší ma", povedal a podával mi ruku
"Aj mňa teší, a kam cestuješ?"
„Do Kutnova za svojou rodinou a ty máš kam namierené?“
Náhodou presne tam kam ty
Aha, ale iba náhodou čo?
Vieš, že aj hej? Ešte pred rokom som tam bývala ale musela som sa presťahovať do Bratislavy" , dôraz som dala na slovo Bratislava ako keby už nič horšie od nej ma nemohlo postihnúť.
Áá takže bratislavčanka. Asi ti neprirástla k srdcu čo?
Celkom ju mám rada alebo žeby som si už zvykla?, položila som si básnickú otázku.
Cesta plynula podobným štýlom a keď sme už mali vystupovať mne sa vôbec nechcelo.
Vymenili sme si čísla a dohodli sa, že keď sa bude jeden z nás nudiť pôjdeme na kávu.
Na stanici ma už čakala Lea a ešte naposledy som zamávala známemu – neznámemu
Znova som sa cítila ako voľakedy. Celý deň sme pobehovali po meste a večer sme celé vyčerpané sedeli na terase v kaviarni, popíjali kofolu a smiali sa. Mali sme si čo povedať. Kým sme si povedali čo sme každá prežila za ten rok už bolo 21:00 a tak sme sa pobrali domov.
Keď sme prichádzali k domu zrazu mi začal zvoniť telefón.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár