Drahý život, milujem ťa presne taký, aký si.

Minule som tak premýšľala nad tým, koľkých ľudí požiadam, aby ma nakopali do zadku, ak sa raz rozhodnem zmeniť. A rozhodla som sa, že ich musí byť čo najviac.

Uvedomujem si, že keď nasadnem do autobusu alebo vstúpim na akademickú pôdu, občas sa po mne otočia prekvapené pohľady, ktoré si myslia, že som zrejme príslušníčka satanistickej cirkvi, ktorá si pomýlila miesto konania obradného rituálu. Ale na druhej strane na mňa tak nikdy nepozerajú babičky, ktorým pomôžem s taškami, ani tetušky, ktoré pustím sadnúť si v autobuse. Nikdy na to nezabudnem, lebo ma vychovávali slušne - aj napriek tomu, že nosím roztrhané čierne kapsáče s tristotisícdvadsiatimisiedmimi anarchstickými odznakmi na všetkých možných aj nemožných miestach.

Niekedy premýšľam, či som schizofrenická. Som prehnane vulgárna, drsná, hrubá a dosť často aj nechutná; naproti tomu milujem romantické filmy, romantickú hudbu, plačem, ak vo filme zabijú moju obľúbenú postavu a asi 150 strán Harryho Pottera je zvlnených, ako som oplakala jednotlivé zomierajúce postavy. Som sentimentálna a zároveň tvrdá. Depresívna a zároveň prehnane vyrovnaná aj v najťažších chvíľach.

Niekedy neuveriteľne kašlem na školu, hrám sa na rebela, chlascem to najlacnejšie čučo, fajčím jednu od druhej tie najlacnejšie cigarety, ktoré sa dajú na Slovensku dostať, a na druhej strane vediem odborné dišputy so všetkými vyučujúcimi, ktorí sú ochotní so študentmi diskutovať.

Som lenivé prasa, ale milujem svoju školu. Som poondený asociál, ale milujem svojich priateľov viac, než si možno dokážu predstaviť. Bývam hnusná na mamu aj starých rodičov, ale nedala by som ich za nič na svete. Nadávam svojim najbližším do hovád, dementov a všetkých ostatných otvorov na ľudskom tele, ale pritom, ak by im niekto okrem mňa skrivil vlas na hlave, asi by som ho zastrelila.

Ale dosť o mne. Poďme sa baviť o mojom živote. O tom, ako ma toľkokrát niečo dojebalo úplne na zem a následne dvakrát toľkokrát niečo zdvihlo absolútne high.

Opäť raz som ostala na ocot. A zistila som, že napriek tomu som so svojím životom šťastná a som spokojná, kam speje. Mám školu, ktorá ma baví, veci, na ktoré sa môžem tešiť, priateľov, ktorých nadovšetko milujem, ľudí, s ktorými sa smejem, ľudí, ktorým dôverujem. Nemám peniaze a paradoxne, alebo možno aj pochopiteľne mi to vlastne nevadí. Stojí to za spomienky, smiech, radosť a všetko to ostatné, čo prežívam. Vidím svoju budúcnosť pekne, teším sa na december, teším sa na Vianoce, teším sa na zajtra, teším sa na skúškové aj na to, ako bude po ňom, teším sa, ako vyštudujem a budem sa rozhodovať, čo vlastne ďalej, teším sa na najbližšiu návštevu Londýna aj Bratislavy aj akéhokoľvek iného miesta, kde je ktokoľvek, koho mám rada a na kom mi záleží.

Keď tak premýšľam, v minulosti som urobila toľko blbostí, že môžem byť neskonale šťastná, že môj život momentálne vyzerá tak, ako vyzerá. Život, milujem ťa a vždy som ťa milovala. Milujem to, že mám na seba čas, a že ľudia majú čas na mňa (aj keď niekedy je to iba o tom, že im ide autobus až za hodinu alebo že im nejde na notebooku Skyrim).

Vlastne som spokojná aj s tým, aký hybrid sa zo mňa vyvinul. Nechcem sa meniť. Chcem mať svoj život, ktorý mám momentálne, spolu s tým, aká som teraz - plná protikladov, nevyspytateľná, prekvapivá, šialená, schizofrenická. Pridrbaná.

Drahý život, milujem ťa presne taký, aký si. Ak sa zmeníš, podám žalobu na Európsky súd pre ľudské práva, lebo to nebude fér!

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu