Držať sa pri zemi

Ach, aké ľahké by bolo teraz vzlietnuť!
Nad zatemnené mesto, v ústrety mesiacu,
čo po splne pomaly začína zase blednúť.

Dlho sa preletieť a stále iba vyššie,
až do nebies čiernych, v noci ťažkom háve.
A srdce mi zrazu bude mysli bližšie.

Myseľ nefunkčná a krídla vyrastené,
pokryté čiernym, nočným ľahkým perím.
A srdce, ťažko, kruto rozochvené.

Nočný let mohol by byť zážitkom najkrajším,
lež čo z toho, povedz mi, keď by nasledoval pád?
Toho sa vždy pred odletom až príliš naplaším.

A tak nerozprestriem krídla, hoci ťahá ma to k nebu,
kričať a smiať sa, volať slová k Bohu,
ak náhodou haníš ma, tak prosím - prísny nebuď.

Mám toho proste len priveľa za sebou,
na krídlach vsadený po rokoch šedý prach,
a nie som si istá ničím - ani tebou,
tak prosím - sa nečuduj, že cítim v duši strach.

Strach z nepoznaného, čo zrazu drží dušu,
strach z divadla, kde skáče akrobat.
Strach z predstavy, že mi psy tie krídla kúšu,
strach z možnosti, že má ma niekto rád.

Držím sa pri zemi, hoci zrazu zase mám tie krídla
a silné, silné ako dávno nie.
No nemôžem, nechcem a nejdem zletieť z bidla,
odolám, prekonávam to sladké vábenie.

Oddať sa vetru ako láske od prameňa,
zahodiť starosti a zabudnúť na jazvy, rany,
avšak čo potom? Zrazu vzdušných prúdov zmena
a orol leží v doline dolámaný.

Bojím sa, odpusť. Priveľakrát už
mi zničili hniezdo a postrieľali druhov,
priveľakrát ma skúšali do klietky zastrčiť
a pričasto dávali krídla do okov.

Ešte nevyletím. Nechcem. Nemôžem.

Hoci tie krídla tak pevné sa mi zdajú!
Ja najprv si počkám, kým z hniezda v tichom vánku,
vyletíš prvý... s krídlami sokolími.
A otvorím okno, hoc´ v najtvrdšom i spánku,
uvidíš, jak oči mi jantárom hrajú.

Držať sa pri zemi, zobať zrno ako sliepka.
Možno som hlúpa, možno len príliš krehká.
Nevzlietnem hore krídlami sokolími, neoprášim prach,
silnejší než túžba letieť je z pádu totiž strach...

Ale ťa veľmi prosím - odraz sa od končiara
a leť do doliny so škrekom divokým.
Nech za tebou ostane len rovná, vzdušná čiara
a ja chuť nasledovať hneď len pocítim.

Potom ich roztvorím, obrovské a čierne,
zdvihnem sa a so škrekom vzlietnem.
V tom okamihu zabudnem na všetko vo svete,
lebo tak ako vtáci, ľudia, ľúbiť neviete.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu