V jej živote bolo v minulosti a aj v súčasnosti veľa mužov. Mala zmysel pre krásu, vedela oceniť krásu zvonka aj zvnútra. Neostýchala sa obzrieť sa za pekným chlapom, alebo sa s nejakým začať pod zámienkou rozprávať a tak sa zoznámiť. Nemala problém začať si s mladším aj s oveľa starším, s jednoduchým aj vysoko vzdelaným. Vždy sa snažila vyhľadávať niečo, čo jej v tom okamihu do života najviac vyhovovalo.
Mužmi si nielen krátila dlhé chvíle, ale vypĺňala nimi prázdny priestor vo svojom živote. Po smrti rodičov tu ostala zdanlivo, či možno aj reálne sama. To miesto, ktoré po nich ostalo nebolo jednoduché zaplniť a práve preto sa jej nároky na partnerov a príležitostných milencov častokrát menili, zvyšovali či inak otáčali na všetky strany, čo malo za následok, že mužov vo svojom živote striedala zhruba tak často, ako sa striedali ročné obdobia. Niekedy aj častejšie.
On bol trochu iný. Bol v jej živote pomerne dlho a za ten čas si prešli trápnym detinským ľúbostným vzplanutím, ohnivým talianskym pseudomanželstvom, fázou odcudzenia a nezdravenia sa na ulici, fázou opätovného zbližovania až po obdobie občasného stretávania sa za účelom dlhých filozofických rozpráv a príležitostného sexu. Nemilovala ho. Nie tak celkom.
Bol to človek, ktorého poznala a ktorý poznal ju. Svojským spôsobom. O svojich problémoch si rozprávali okrajovo a predsa poznali ich podstatu - väčšinou totiž zažili navzájom niečo až príliš podobné. On tvrdil, že neznáša ľudí - ona tvrdila, že ich miluje a v skutočnosti to vo vnútri obidvoch vyzeralo úplne inak.
Tušila, že momentálne za sebou zavrel dvere a zapadol na konci ulici do najbližšieho baru. Často tam sedával až do záverečnej, ktorá bola o piatej ráno. Niekedy celý čas pri jednom pive a niekedy pri desiatich panákoch na hodinu s krátkou prestávkou na zvracanie na záchode a následné spanie na stole pred plným poldecákom. Neznášala jeho pobyty v krčme. Neznášala ich tak fanaticky hlavne preto, že ich sama tak dôverne poznala. A hoci niekedy nesedela v krčme, doma jej nikdy nechýbala fľaška, ktorú by mohla otvoriť a pri nemom čumení do steny si z nej popíjať. Niekedy sa sama seba pýtala, kto je vlastne na tom horšie.
"Častokrát," premýšľala, "vyčítame svojim najbližším práve chyby, ktorých sa sami nevieme zbaviť, alebo veci, ktoré sebe blahosklonne odpúšťame. Bojíme sa pri situáciách, ktorým sa sami vystavujeme a naopak, im samým odpúšťame veci, ktoré by sme sebe neodpustili nikdy. Ľudia sú neuveriteľne drbnutí."
Premýšľala, že sa vyhrabe z postele a začne písať bakalárku, do ktorej sa mala oprieť už dávno, ale na to sa jej priveľmi nechcelo. Vyšuchtala sa do kuchyne, otvorila chladničku a vytiahla z chladničky dve vajíčka, ktoré položila na drez a rukou ich pridržala, aby nespadli na zem. Vylovila zo šuflíka dosku na krájanie, z komory cibuľu a pustila sa do prípravy praženice o pol jednej v noci.
Netrvalo to ani štvrť cibule, kým jej oči začali slziť ako bláznivé zo štipľavej šťavy, ktorá sa z cibule uvoľnila. Zúrivo si ich pretierala chrbtom ruky, až kým si neuvedomila, že cibuľové slzy sa miešajú aj s jej vlastnými. Oprela sa chrbtom o drez a začala nepochopiteľne, nahlas vzlykať. Trvalo to asi desať minút. Následne sa v jej hlave vynorila myšlienka jasná ako slnko na rannom obzore:
Musí si nájsť chlapa. Normálneho chlapa, frajera. Toho, kto pri nej bude spávať a kradnúť jej perinu a pritláčať ju k stene, toho, s kým sa poháda pre najväčšiu blbosť na svete, toho, komu bude variť večeru a pripravovať raňajky, keď pôjde do práce. Chlapa, ktorý ju bude mať rád a bude s ňou plánovať budúcnosť. Chlapa, ktorý ju občas neuveriteľne zraní a ani o tom nebude vedieť a ona sa o tom nebude zmieňovať, pretože muži nemôžu nikdy rozumieť ženám a ich povahe, takisto ako to funguje aj naopak.
Raz možno N. za sebou zavrie dvere tohto bytu a ony sa mu už nikdy neotvoria, takisto ako ani dvere do jej života. Vždy premýšľala nad tým, ako napokon celá tá ich nezmyselná, nikam nesmerujúca sága skončí. Niekedy mala pocit, že mu mala dať šancu dostať sa hlbšie do jej života a stať sa jeho súčasťou, ale uvedomovala si, že by ho začala nudiť. Muži najviac bažia po veciach, ktoré nikdy nemôžu dosiahnuť, ktoré pre nich ostávajú tak trochu záhadou, niečím, čo nie je možné rozlúštiť. Tam sa skrýva sila a vzácnosť žien, ktorú následne, po otvorení sa mužovi nenávratne strácajú pre daného jedinca a stávajú sa obyčajnou, nepochopiteľnou, občas precitlivenou a bežnou - ženou.
Nikdy sa nevedela rozhodnúť, čo vlastne cíti k N., či by si s ním vedela predstaviť život, či by s ním chcela mať deti alebo aspoň dlhotrvajúci vzťah. Nevedela, či sa s ním chce deliť o svoje problémy a počúvať tie jeho a či chce spávať v jednej posteli práve s ním. Len cítila niečo silné, čo i k sebe priťahovalo - alebo možno iba ju k nemu? To nevedela. Vlastne sa ho na to nikdy nepýtala, a ak náhodou o to občas zavadila, diplomaticky sa vyhol akejkoľvek konkrétnej odpovedi.
Predpokladala, že možno ho to bude škrieť, ak si nájde chlapa. Vôbec si nebola istá, lebo v poslednom čase si nebola istá samou sebou a svojím postavením v jeho živote. A možno - iba možno mu tým ublíži. Nevedela, nakoľko mu je ľahostajná alebo nakoľko mu na nej záleží. Možno to proste ani nechcela vedieť, aby sa nedozvedela niečo, čo by ju prekvapilo alebo čo by ovplyvnilo jej nasledujúci život. Vedela však, že potrebuje čosi - čosi typické, bežné, čosi typicky partnerské a občas neznesiteľne rutinné. Niekoho, kto tu bude stále a nebude utekať, ak jej bude mať dosť a ona sa bude snažiť o to isté, hoci to niekedy bude takmer nemožné.
Momentálne jej ale bolo jedno, ako sa zachová a čo jej chovanie môže prípadne spôsobiť. Vlastne si myslela, že nespôsobí nič - pretože muži sú zvláštni. Niekedy zvláštnejší než ženy a ich chovanie sa nedá predvídať. Vedela však jedno - keď raz týmito dverami vstúpi iný muž, bude to tým, že mu ona sama otvorila vchod do svojho bytu a svojho života.
N. bude mať do konca jej života od tohto bytu kľúče, či už sem niekedy vkročí alebo nie, a bude to len na ňom, aby sa rozhodol, ako bude vyzerať prípadná budúcnosť. Či sem príde na kávu, na panáka, pozerať majstrovstvá sveta v hokeji, spať s ňou v jednej posteli, alebo sem nepríde vôbec.
Tie kľúče má a ona sa zatiaľ nechystá meniť zámky. Otočila sa naspäť ku drezu a ľavou rukou zhodila na zem obidve vajíčka, ktoré sa rozprskli na škvrnitých dlaždiciach. Zanadávala a začala o pol jednej v noci upratovať kuchyňu, aby mohla ísť spokojne spať.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
smajdalf
28. 10.októbra 2011 14:39
2
@smajdalf Ďakujem! Som rada, že sa tá črta niekomu páči. Málokedy píšem (pseudo)poviedky, čiže to dvojnásobne poteší, ak sa niekto dočíta až na koniec niečoho takéhoto (na Birdz) nepomerne dlhého
4
Keď tak na to teraz pozerám, tak je to ozaj dlhé Ale proste... Išlo to Zaujímavé to je
7
@purenarcissism Som rada, že sa ti to páčilo, ďakujem
@gracee Ja si myslím, že je to na každom, čí zámky vymení, alebo nie. Možno tá postava z mojej poviedky napokon tiež tie zámky vymenila. Vlastne je ten koniec otvorený
@gracee Ja si myslím, že je to na každom, čí zámky vymení, alebo nie. Možno tá postava z mojej poviedky napokon tiež tie zámky vymenila. Vlastne je ten koniec otvorený
8
len by si ta postava mala davat pozor, aby sa prilis nenamotala na nespravneho. mam znamu, ktora je neskutocna zabuchnuta do svojho ex/ milenca/kamosa/znameho (fakt netusim, ako to nazvat). no a ten ju ma len na sex. furt ju len pojebe-zahodi-pojebe-zahodi... a tak asi 4 roky v kuse. uz by sa mohla premenovat na Fleshlight. nech to je vystrahou vsetkym nerozhodnym
9
@antifunebracka No jo To vieš, len som spísala skúsenosti a veci, čo vidím okolo seba. Ako to dopadne, už bude na faktoroch, ktoré som opísala ako vonkajší pozorovateľ
Napíš svoj komentár