Čo však, keby neexistovalo nič, čo nás núti cítiť...
Ja sa vždy pociťujem ako tá najživšia bytosť, keď ma niečo donúti sa rozcítiť. Akýmkoľvek spôsobom.
Dnes som išla von, lebo som musela, a keď som vystúpila z vchodu, vonku bol vzduch, ktorý prenikol až hlboko do pľúc a bol taký sladký, taký svieži, akoby som práve stála na vrchole kopca niekde veľmi ďaleko, niekde, kde je čisto a nikdy tam neprišlo auto. A ja som sa zhlboka nadýchla, zase vydýchla, nadýchla, vydýchla, rozopla som bundu, pretože vonku bolo teplo a cítila som. Voľnosť, slobodu.
Alebo včera. Bola taká smutná a len sedela a poriadne nehovorila nič. A každú chvíľu plakala. Prišla som za ňou a najprv som si z nej robila srandu. Potom som ju utešovala a potom sme si pozreli film a zrazu sa smiala a ten smiech znel tak potešujúco, že som zase raz cítila. Radosť, spolupatričnosť, zadosťučinenie.
Dnes v noci neviem spať a tak si púšťam piesne, ktoré pre mňa niečo znamenajú, znamenali a vždy budú znamenať. A púšťam si Richarda Bonu a jednu z jeho piesní, ktorá vo mne vždy rozozvučí cit na najvyššiu možnú mieru. Cítim minulosť, cítim spomienky a na moje receptory tlačia obrazy, ktoré... ktoré sú vo mne a budú mojou súčasťou až do konca môjho života.
A pridávala som fotky z vianočného Londýna, kde som bola s mamou. S mojou mamou. S tým najláskavejším tvorom, akého kedy táto zem nosila, s človekom, ktorý mi dal život a vychovával ma. Sám, bez cudzej pomoci. Cítila som lásku, vďačnosť, smútok, nostalgiu. Cítila som toho toľko...!
Piesne. Ľudia. Úkazy. Alebo proste iba vzduch. Hudba. Tóny. Hlas. Husle v kombinácii s klavírom. Chuť dávno neochutnaného jedla, ktoré varila babička. Hnedý pohľad malého škrečka, akého som kedysi chovala. Vyplazený jazýček psíka, aký mi kedysi líhaval pri nohách.
Ten pocit, keď niečo naozaj cítim, je na nezaplatenie. Nedám si ho zobrať, ani keby sa zo mňa snažili vyšťaviť aj poslednú kvapôčku ľudskosti.
Lebo kto necíti, ten nie je človekom. To už je iba mŕtva nádoba ľudského tvaru, prežívajúca týmto svetom.
Nie je človekom, kto nevyroní aspoň v duchu slzu pri pohľade na fotku malého potkaníka, ktorý ho mesiace sprevádzal v jeho živote.
Kto necítil zovretie srdca, keď mu zomrú ilúzie.
Koho netrápi, keď skríkne na toho najbližšieho, ktorý si to nezaslúži.
Koho netrápia jeho vlastné prešľapy a chyby.
Kto občas nepomyslí na tých, ktorých má rád, ale mohol by mať radšej.
Mohol im to častejšie hovoriť.
Mohol by dvíhať telefonáty a odpovedať na smsky aj napriek tomu, že si ublížili.
Ten nie je človekom...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
jaro1991
16. 1.januára 2011 05:20
Suhlasim s tebou, je to krasne napisane, ale zaujima ma, ci to je ten blog, ktory si pisala, a pri konci sa to rozhodol tvoj pocitac zmazat... Alebo to je nieco nove?
2
@jaro1991 Nie, pravdaže to nie je ten blog, ten som nepísala. Henten mal byť samozrejme ešte z Londýna, keďže som sľubovala, že dopíšem poslednú časť, kde budem farbisto vyprávať o tom, ako som odlietala a ako si mysleli, že som terorista. Toto je blog, ktorý vznikol proste preto, že sa mi chcelo a nedalo sa mi spať.
3
@jaro1991 jaj, a ešte len tak mimochodom... To sa nerozhodol môj počítač, ale Birdz, ktorý automaticky neukladá blogy a občas refreshuje, aj keď nemá
Napíš svoj komentár