Išla som s ním po ulici, niesla ho pod pazuchou a ľudia naokolo, ktorí klopili zrak a tvár pred neskutočne hnusným severným vetrom po mne pozerali... a začínali sa miesto chmúrenia usmievať. Všetci sa obzerali, deti ukazovali, rodičia ukazovali, študenti sa smiali.
V škole ho Lucka počastovala svojimi okuliarmi na čítanie a Majka ho nosila pod pazuchou a tvárila sa, že je to jej nový priateľ. To ani nehovorím o tom, že náš vyučujúci Ortoepie mu chcel dať na hodine prečítať text rozprávky - na poslednú chvíľu si to ale rozmyslel.
Možno je to tým, a možno proste niečím úplne iným, ale mám dobrú náladu. V dobrej nálade som si dnes písala s ľuďmi, s ktorými som si doteraz nezvykla písať, a písalo sa mi s nimi dobre. Včera bola u mňa kamarátka, po dlhom čase, a výborne sme sa nasmiali. Dnes som sa pýtala titusik, kedy si nájdeme čas na to vybehnúť niekam vonku. Povedala mi, že má toho veľa, ale že by niekam vybehla. Na hodinku, na dve.
Uvedomujem si, že po mojom príchode do Nitry sa môj život zakuklil a následne rozvetvil medzi veľké množstvo nových ľudí, ktorých som spoznala a s ktorými si rozumiem. Mám s kým ísť na pivo/kávu/čokoľvek, má ma kto odprevadiť na autobus, má ísť so mnou kto kúpiť plyšáka alebo zaplatiť nájomné do banky alebo účet za telefón do Tí Debajlu.
Takmer vždy si mám s kým na internete napísať. Vždy mi má kto požičať knižku, ktorú práve nemám. Vždy je niekto, kto ide so mnou na obed alebo do knižnice. Alebo na pivo. Alebo do mojej izby, ak mi je smutno, aby sa so mnou chvíľku porozprával.
A keď odchádzam na návštevu do rodného Zvolena, pýtajú sa ma ľudia, či sa stretneme a či posedíme. Keď vojdem do mojej obľúbenej čajovne, vidím tam kopu ľudí, ktorí si ma pamätajú a zdravia ma pri vkročení. Mám s kým byť a mám sa s kým nenudiť.
Dokonca - áno, bude to znieť vypočítavo, ale je to iba čistá vďačnosť - mi má kto zaplatiť pivo. (A ja rada zaplatím pivo/čaj/čokoľvek ľuďom v mojom okolí tak isto.)
Ja som vlastne veľmi šťastný človek. Zrazu sa necítim sama a začínam sa vyžívať vo svojej socializovanosti, ktorá ma prepadla spoza rohu a ja som sa jej neubránila. Doteraz, keď sa vyskytujem na miestach, ktoré majú čo do činenia so strednou školou, zviera mi žalúdok.
Na vysokú sa teším. Tých ľudí poznám a usmievam sa na nich. Žartujeme spolu a fajčíme pred školou, nadávame na školu a chválime školu, chválime seba, lebo sme spravili o seminárku viac. Chodíme na obedy, kávičky, na pivá a prednášky.
Som veľmi šťastný človek. Zrazu sa mám o koho oprieť a komu napísať, či mi nevie pomôcť. Či ma nevie vypočuť. Či nemá chuť na pohárik (koniec koncov, doma je často nejaká fľaštička vína odhodlaná padnúť za vlasť a vyššie dobro.)
Svojho nového plyšáka som pomenovala Sokrates Sergej Skratovskij. To len tak, aby ste vedeli.
A som hrdá na to, že som nezabudla na to, že som sa ešte pred ani nie desiatimi rokmi hrávala s Bárbinkami a pýtala sa mamy, či môžem pozerať ten večerný film, lebo to je komédia od 12 rokov!
A som hrdá na to, že milujem svoju vysokú a všetkých ľudí naokolo - áno, aj vyučujúcich. A ďakujem rozvrhu, že mi spravil taký, že sa v lete o to viac teším do školy. Že ma to baví.
Ďakujem ľuďom, z ktorých sa stali známi, kamaráti a priatelia. Ďakujem, pretože mám pocit, že som teraz šťastná. Šťastnejšia než kedykoľvek predtým.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kaylee
23. 2.febuára 2011 23:37
zvolenska cajovna ta pri namesti co sa tam ide dole schodmi?
2
@kaylee Síce som myslela tú, ale ja sa teda môžem pochváliť, že mňa poznajú, keď vkročím do ktorejkoľvek Či už do tej na námestí, alebo do tej na zvolenskom zámku...
A okrem toho patria obidve tej istej osobe, takže aj tá klientela a prostredie je podobná
A okrem toho patria obidve tej istej osobe, takže aj tá klientela a prostredie je podobná
Napíš svoj komentár