Sarah_whiteflower
27. 1.januára 2011 13:30
O tom, ako sa maslo na tekutinu zmenilo a o lietadielkach, teroristoch, kontrolách a iPodoch
Ako keby som sa už asi tak mesiac nechystala na to, že konečne napíšem tento blog a dovŕšim tak svoje zdĺhavé a pre nikoho nezaujímavé vianočné zážitky z Londýna. Dokonca už som ho raz aj písala, napísala a potom ho jeden zvláštny, nevysvetliteľný refresh z Birdzu vymazal. Pretože Birdz neukladá rozpísané blogy. Smutné.
Ale teraz k veci, aby ste si nemysleli, že tak ako vždy táram dve na tri iba preto, aby bol tento blog nečitateľne dlhý (čo predpokladajme, že samozrejme opäť raz bude, pretože na Birdze už dnes drvivá väčšina odmieta čítať čokoľvek, čo dĺžkou presahuje tri odstavce - čo v praxi znamená, že som si teoreticky práve vyčerpala svoj nárok na primerane dlhý blog - a čo v praxi znamená, že mi je to úplne, ale echt egal).
Cesta na letisko Stansted bola ranná, rýchla, temná a pomerne teplá, nakoľko kým na Slovensku tesne pred Silvestrom zúrila metelica a mínus desať stupňov, Londýn tiež hlásil desať - len s drobným rozdielom, respektíve absenciou znamienka mínus. To bol napríklad aj jeden z dôležitých dôvodov, prečo som mala neskutočnú chuť v Londýne ostať a netrieskať sa späť na Slovensko.
Ale tak, čo sa dalo robiť. Mamča mi spríjemňovala posledné londýnske chvíle posedením v letiskovej kaviarničke, ohováraním okoloidúcich, perníkovým latté, ktoré som si počas môjho tripu zamilovala (a dúfam, že budúci rok ho zase Costa zaradí do svojho
vianočného menu, inak im vypálim niekoľko filiálok, nech sa uvedomia!) a kladenia na srdce, aby som sa učila, spravila skúšky, bavila sa, lebo som na vysokej škole.... a tak. Pred bránou prvej letiskovej kontroly sme sa s kopou sĺz rozlúčili a ja som mohla začať peripetiu dokonalého prehľadávania.
Vstup do colnej zóny sprevádzajú natiahnuté pásky, ktoré vás cikcakom dovedú ku mnohým (občas aj nefunkčným) pásom na odkladanie osobných vecí a detektorom kovu, ktoré už zdiaľky vyzerajú ako brána do pekiel. Poznám letiskové kontroly na Stanstede a od začiatku som si bola vedomá toho, že v rukavičkách so mnou zaobchádzať nebudú, ak spravím čokoľvek zle. To znamenalo - ak si na rukách nechám prstene, nezložím si zo seba sako či šatku, alebo akúkoľvek inú malichernosť.
Nápis nad detektormi jasne hlásal: Svoju elektroniku vyložte z vreciek a kompletne vložte do príručnej batožiny. Iba notebooky nechajte vyložené von. O.K. then, pomyslela som si a odložila som teda svoj mobil a iPod do batožiny. Zložila som si bundu... klobúk... šatku... rukavice... sveter... krátku vestičku bez rukávov (pre istotu, ak by si mysleli, že sú v nej drogy), opasok (lebo Londýnčania sú kreténi) a ostala som tam DOBROVOĽNE stáť s padajúcimi gaťami v jednoduchých čiernych topánkach na opätku a bielej blúzke, cez ktorú jemnučko presvitá každá podprsenka (tú chvíľu, kým si navlečiem zase vestičku snáď vydržím, len nech ma pustia rýchlo, nesmiem sa preto dopustiť omylu!).
Ochotne som letiskovej SBSke odovzdala z mojich rúk všetkých osem prsteňov (po kontrole sa mi ich vrátilo už iba sedem, ale na toto som tiež bola pripravená - nestalo sa to prvýkrát.). Prvý gól prišiel, keď vypasené prasa od pásu s rontgenom zahlásil, že sa mám vyzuť. Venovala som mu prekvapený pohľad štýlu "čo je asi na mojich topánkach podozrivé, nebezpečné, respektíve kovové?", ktorý mi pomohol asi toľko, čo mŕtvemu zimník. Radšej som to neriešila, vyzula sa a v pančuškách precupkala cez detektor kovov... pričom som si ja KRAVA zabudla zložiť okuliare s kovovým rámikom.
Samozrejme, niežeby nevideli, že ich mám a niežeby im doplo, že by mi ich vzali z mojich slepých očí a donútili ma prejsť tou bránou ešte raz. Ono je omnoho jednoduchšie poslať nabúchanú SBSkárku, aby vás dôkladne prehmatala na každom jednom kúsku tela, keď prešľapujete od zimy na studených kachličkách a aby napokon zhodnotila, že fakticky u seba nemáte ani výbušninu, ani zbraň a nie ste ani nijako inak nebezpečný.
Oddýchla som si, keď ma pustila a bežala som po topánky tak rýchlo, ako moje krivé nohy stačili. Dychtivo som sa v tej podrbanej kose, čo tam bola začala obliekať a až potom som začala zhľadúvať môj kufrík - ktorý nikde nebol.
Viete si predstaviť môj triple facepalm zo samej seba, keď som uvidela, ako si to tróni na strane SBSkára pri batožine s pomyselným štítkom "podozrivá". Bolo mi oznámené, že mi za chvíľu môj kufor bude prehľadaný. Spravila som opätovný facepalm a čakala, kým sa pán uráči (pobavila ma jeho zdvorilostná otázka: "Dovolíte mi, aby som vám prehľadať batožinu?" Mala som divokú túžbu povedať mu, že tam sú iba suveníry z dovolenky a nech si trhne, že nedovolím.). A tak sa začal prehrabúvať v tom natrieskanom kufri...
...aby vylovil moju darčekovú krabičku s belgickou čokoládou v podobe myšiek, sklenenú dózičku s pomarančovým džemom a plastový pohár s arašidovým maslom a následne aby sa ma opýtal, či už bol niekedy môj iPod v oprave. Povedala som mu, že samozrejme nie. Zdelil mi, že je pravdepodobné, že po prejdení rontgenom už tú opravu potrebovať BUDE a na moju dosť rozčúlenú otázku (normálne som bola prekvapená, že na mňa nikto neskočil, ako som na neho zvrieskla prekvapujúco zrozumiteľnou angličtinou), prečo akože majú vonku napísané, že všetka elektronika má byť dpč v batožine, keď ju akože ten rontgen pokazí, len mykol plecami (a keby som bola Chuck Norris, tak mu tú sprostú hlavu medzi tie plecia zarazím tak dokonale, že už tú hlavu nemá).
Aj mobil údajne bude potrebovať opravu... Ďakujem za pripomenutie, monsieur. Potešili ste ma!!! Potom začala naša zaujímavá debata:
- Prosím vás, čo je vadné na tých veciach, ktoré ste vyložili bokom?
- Slečna, táto dóza je kovová.
- Odkedy je zakázané mať v príručnej batožine niečo kovové.
- Nie je to zakázané, ale musíte to oznámiť letiskovej kontrole pred prejdením detektorom a upozorniť ich, že niečo také máte v batožine.
- To máte kde zase napísané?
- Nikde to nie je napísané, ale je to pravidlo.
- Aha, tak si tú dózu nechajte a vyberte mi z nej tú belgickú čokoládu, čo je vovnútri, ja už to priateľke nejako vysvetlím, prečo k tomu nemá dekoráciu. A aký je problém s hentým? - poriadne panovačné gesto smerom k džemu a maslu.
- Je to tekutina.
- Čože to prosím je?! - desivý pohľad. - Odkedy je džem a maslo tekutina, prosím? Nosím si ich počas každého letu a nikdy s nimi nebol problém!
- To bude musieť ostať tu, je to tekutina.
- To NIE JE tekuté! - vrčala som a prskala a v angličtine moje "its not liquid, for God´s sake" muselo znieť všelijako.
- Bohužiaľ, bude to musieť ostať tu, je mi to ľúto.
- Okej, tak dobrú chuť. - kapitulovala som a začala baliť veci. Napokon, vidiac moju zúrivosť mi podal moje myšičkové pralinky aj s dózou so slovami:
- Myslím, že toto je predsa len nezávadné.
Cestou ku gejtu som sa márne snažila naštartovať mobil, ktorý ostal svietiť pri písaní smsky a svietil na slovách "Mami, už som o..." ešte 10 minút PO TOM, čo som vybrala baterku. Samozrejme som hromžila vo všetkých svetových jazykoch a tak som spôsobila, že ženy stojace v rade predo mnou na bratislavské lietadlo si mysleli, že sa rozprávam sama so sebou a trpím schizofréniou a asi na mňa chceli zavolať ochranku, tak som im to ručne stručne vysvetlila a stíchli.
Vrcholom všetkého (po tom, ako som si uvedomila, že NEMÁM MOJE ARAŠIDOVÉ MASLO!!!) bolo, keď nám otvorili gejt (na Stanstede gejtom nazývajú plechovú chodbu bez stoličiek, okien s dverami na konci), v ktorom nás nechali stáť trištvrte hodinu (bola polhodina po oficiálnom čase odletu, iPod totiž mlel z posledného a hodiny mu fungovali, tak som vedela), aby nám napokon oznámili, že sa máme vydrbať von a premiestniť sa čakať pred druhý gejt. Nepýtajte sa ma, prečo, to je proste nízkorozpočtová spoločnosť.
V druhom gejte sme strávili už iba 35 minút a nalodili sa do lietadla so skoro hodinovým meškaním. Mňam a ham! Vrazila som si slúchadlá do uší, ďakovala Appleu, že zrejme iPody vyrábajú rontgenovo odolné a ignorovala letuškine prosby, aby som si to zapla, až keď vyštartujeme. Dobre viem, že to nemá na to žiadny vplyv okrem toho, že chcú, aby som ich počúvala, ako si mám zapnúť pás a či nechcem kávu a lósik či sendvičík.
A nie, díky - nie som debil, pás si zapnúť viem, kávu na palube nepijem a na jedlo ma prešla chuť v momente, keď mi to moje pri kontrole zhabali!
Keby to niekoho zaujímalo, tak predošlé časti hovoria:
O bezproblémovom odlete do Londýna a originálnosti ľudských mien
O anglickom vkuse na rozprávky a nutnosti byť chorý počas Vianoc
O londýnskych výpredajoch a všadeprítomných štrajkoch dopravy
O punkerskej mekke a poetickom začiatku mojej závislosti na perníkovom latté
O tom, ako veľa sa dá stihnúť v Londýne vidieť za jeden jediný deň
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
sarah_whiteflower
27. 1.januára 2011 13:31
Na tomto mieste chcem oficiálne poďakovať @aguri500 , pretože bez jeho inšpirácie jeho blogom, ktorý napísal by som zrejme túto poslednú letiskovú časť môjho londýnskeho tripu dopísala o hodne neskôr.
2
no čo, majú istí dvaja páni známosti okrem slovenských knižníc aj na londýnskych letiskách?
3
Tým dvom pánom, na ktorých myslíme vopred oznamujem, že v tomto blogu môj obľúbený štylistický výrazový prostriedok menom HYPERBOLA použitý NEBOL a že to, čo sa mi stalo je v tomto blogu verne a bez nadsázky popísané! Takže ak majú známosti na londýnskom Stanstede, tak sa môžu akurát tak hanbiť
4
to je odporna buzeracia...nemam slov...neviem ci si niekedy bola na letisku charles de gaulle v parizi tak tam je to o tom istom...tiez ma vyzuli prehrabali mi batozinu a este ked som odchadzal z letiska tak pred vychodom ma zastavil jeden dement ,ze namatkova kontrola... daj blbcovi moc a bude si na tebe liecit komplexy...
5
@aguri500 Ja vždy lietam iba na londýnsky Stansted, ale môžem ti povedať, že je to tam vždy rovnaké. Minule som sa ledva vyhla rozpáraniu môjho plyšáka, pretože oni nevedeli pochopiť, že keď mám 20 rokov, tak to nevylučuje, že si budem chcieť domov niesť plyšové zvieratko a zvažovali, či v brušku nemá drogy!! A to všetko iba preto, že som zase raz pípala na detektore kovov, tak sa rozhodli, že prečmuchajú aj batožinu. Niekedy je to naozaj prehnané...
6
@sarah_whiteflower a to nevideli v tom scanery ,ze tom plysaku nie su ziadne drogy??? ja to uz nechapem... neznasam cestovanie lietadlom prave koli tymto debilnym kontrolam.
7
@aguri500 To netuším, to by si sa asi musel spýtať ich, a obávam sa, že by aj tak neodpovedali, asi podobne, ako keď som sa pýtala, kde je napísané, že kovové veci treba hlásiť vopred..
8
@sarah_whiteflower tak najprv by mali napisat jasne pravidla a potom zacat kontrolovat...ale tam si asi kazdy robi co chce ked je im osoba podozriva alebo nesympaticka...
9
mne v Liverpoole dva roky dozadu prehladali snad vsetko-zrejme im neslo do hlavy, preco s 5clennou anglickou rodinou cestuje 16rocna slovenka, aj parfem mi testovali. cele to vyvazilo to, ze ujo bol mily, vypytoval sa ma kopu veci, ci sa mi tam paci a tak a nakoniec povedal, ze moj parfem pekne vonia
10
mne vzali tekutinu, lebo mala viac ako 100 ml. môžeš si tipnúť, čo to bolo. no dobre, nemusíš. bol to dievčenský sprchový gél, celý ružovučký a s vílou, proste celé to bolo ako z filmu. neznášam ich. ale nikdy ma neprehľadávali a nemala som s nimi iné problémy... a mobil aj mp3ku som mala každý krát v skenovanej batožine a nič sa im nestalo, normálne si ma teraz prekvapila. ale to je totálny nonsens, zaviesť pravidlo, že ak chceš niekedy niekam letieť, musíš rátať s tým, že ti zničia veci. a "nikde to nie je napísané, ale je to pravidlo" je úplne super, prečo to neuplatňujeme vo všetkých sférach života? však načo nejaké písomné uzrozumenia, keď sa neskôr prípadne dozvieš, že si urobila chybu alebo že musíš urobiť niečo, o čom si nevedela. keď budem podpisovať hypotéku, musím si dať pozor, či do nepísaných pravidiel nepatrí, že im musím dať prvorodené dieťa.
ale čo ma ešte zarazilo, bolo, keď sa ma po pristáti do UK prišla teta spýtať, odkiaľ som, odkiaľ letím, či tam som odniekiaľ letela a koľko budem na území británie.
ale čo ma ešte zarazilo, bolo, keď sa ma po pristáti do UK prišla teta spýtať, odkiaľ som, odkiaľ letím, či tam som odniekiaľ letela a koľko budem na území británie.
11
@majusssska Aj mňa keď prvý raz prehľadávali, tak som natrafila na príjemného SBSkára, bol taký ľudský. Ale keď by sa mi do toho prihodilo, že by som stretla takého ako potom vždy pri každom lete, tak sa prisámbohu tam poskladám od plaču na leporelo. Prvá skúsenosť s týmto (a hlavne, keďže lietam sama!) bola strašne stresujúca.
@anzu Ale aspoň to bola tekutina! Arašidové maslo naozaj tekutina nie ja a som si vedomá toho, že ja aj mama to nosíme každý let na Slovensko a v minulosti sme s tým NIKDY nemali problém.
No, mňa to tiež prekvapilo, celkom som to nechápala s tým iPodom, že prečo do opravy (keď mu potom nič nebolo) a že prečo sa môj mobil zbláznil (dovtedy mu nikdy nič nebolo, sám od seba as nikdy nevypol ani proste nič podobné) - a drbe mu statočne doteraz!
Mňa sa chvalabohu po prílete do UK nikto nič nepýtal ani nič neriešil. Oni asi videli, že mám proste kúpenú rovno aj spiatočnú letenku za pár dní a tak to neriešili.
Ja proste najviac zbožňujem, keď sa ti tam hrabú v nohavičkách a iných veciach a ja mám vždy veci tak umne poskladané, aby as mi tam zmestili, a kreténi mi to vždy rozbombardujú a po tom, čo mi odtiaľ zoberú tri veci, ktoré sú nevhodné a zhabú, tak ešte stále je to také rozbombardované, že mi nejde zavrieť zips na kufri.
@anzu Ale aspoň to bola tekutina! Arašidové maslo naozaj tekutina nie ja a som si vedomá toho, že ja aj mama to nosíme každý let na Slovensko a v minulosti sme s tým NIKDY nemali problém.
No, mňa to tiež prekvapilo, celkom som to nechápala s tým iPodom, že prečo do opravy (keď mu potom nič nebolo) a že prečo sa môj mobil zbláznil (dovtedy mu nikdy nič nebolo, sám od seba as nikdy nevypol ani proste nič podobné) - a drbe mu statočne doteraz!
Mňa sa chvalabohu po prílete do UK nikto nič nepýtal ani nič neriešil. Oni asi videli, že mám proste kúpenú rovno aj spiatočnú letenku za pár dní a tak to neriešili.
Ja proste najviac zbožňujem, keď sa ti tam hrabú v nohavičkách a iných veciach a ja mám vždy veci tak umne poskladané, aby as mi tam zmestili, a kreténi mi to vždy rozbombardujú a po tom, čo mi odtiaľ zoberú tri veci, ktoré sú nevhodné a zhabú, tak ešte stále je to také rozbombardované, že mi nejde zavrieť zips na kufri.
12
možno to bude letiskom, lebo ja som sa tiež na stanstede nestretla s takýmito otázkami (toto bol gatwick)... asi si mysleli, že sme nejakí prisťahovalci
ale úplne najlepšie (aj keď to nesúvisí s letiskom) bolo, keď kamarátku zatkli za vlastnenie slzného spreju ešte im ho sama vytiahla, že asi by im to mala nahlásiť. ale tak my sme nevedeli, že to je tam ilegálny predmet. hlavne, že dve ďalšie to päť minút pred tým vyhodili do koša hentá tam bude mať ešte aspoň dva roky záznam
ale úplne najlepšie (aj keď to nesúvisí s letiskom) bolo, keď kamarátku zatkli za vlastnenie slzného spreju ešte im ho sama vytiahla, že asi by im to mala nahlásiť. ale tak my sme nevedeli, že to je tam ilegálny predmet. hlavne, že dve ďalšie to päť minút pred tým vyhodili do koša hentá tam bude mať ešte aspoň dva roky záznam
Napíš svoj komentár