A občas, aj keď človek nemá o čom premýšľať, sa nájde téma, ktorá sa mu tak nejako "pripomenie". Však to poznáte. Večer, popcorn, strašne zlý film, ktorý ide v televízii, zlosť na to, ako už takmer všetci majú po skúškovom a iba vy sa s tým ešte stále ondiete, nechuť čo i len otvoriť knihu. No čo vám budem viac hovoriť, atmosféru máte nadškrtnutú viac než dokonale.
Ale aj napriek tomu... som premýšľala. Za posledný čas strávený v meste, kde sa nachádza moja vysoká škola som začala nový život. Niečo, čo som doteraz nemala, nikdy nepoznala. Hovorí sa (vlastne si nie som istá, či sa to hovorí, ale myslím si, že je to tak), že praví priatelia sa poznajú tak, že od vás neodídu, nech sú od vás akokoľvek vzdialení.
V Nitre sa nachádzal človek, ktorého som veľmi dlho a s veľkou radosťou nazývala najlepším priateľom. Je síce pravda, že tých mám viac, konkrétne menovite dvoch mužského pohlavia, ale to nič nemení na tom, že jeden sa nachádzal v Nitre. Počas posledných dvoch rokov sme na seba mali minimum času. Jeho stredná, moja neustále rozbúraná práca, diaľka. Zrazu sme pri sebe omnoho bližšie a stretnutia sa nám daria omnoho častejšie. Sú veľmi príjemné a hoci už to nie je také, ako to možno bolo na začiatku, vidím, že náš vzťah sa vyvíja. Stále sa máme o čom rozprávať, stále máme na čom sa smiať a stále sa v jeho prítomnosti milo usmievam, pretože to je človek, na ktorom mi záleží.
A potom je tu moja najlepšia priateľka, ktorej keď som zdvihla telefón a zavolala, aby ma prišla z Bratislavy pozrieť, pretože potrebujem presťahovať zo Zvolena do Nitry, tak naštartovala svoje auto a prišla. A odvtedy sme sa nevideli. A teraz sa konečne po dlhej dobe uvidíme na našom prvom spoločnom koncerte a ja už vopred viem, že to bude úplne úžasné a bude to tak, ako vždy a budeme sa smiať a bude nám dobre. Pretože ona je moja najlepšia priateľka a ja veľmi dobre viem, prečo ňou je.
Aj najlepšie priateľky mám dve a vlastne si uvedomujem, že s tým počtom "najlepších" ľudí som na tom veľmi pozitívne. Môj druhý najlepší priateľ síce asi týždeň a pol dozadu odcestoval do Španielska a ja vôbec neviem, kedy sa vráti a či sa niekedy mieni vrátiť, ale... ale stále to bude môj najlepší priateľ. Aj napriek tomu, že sa za ním obzerajú na ulici ľudia, aj napriek tomu, že nikdy nemal doma počítač, nevie, čo je to Facebook, Skype a iné spôsoby komunikácie (vrátane mobilu) mu tiež nič nehovoria. Keby mi napísal list, tak by som z neho aj tak zrejme nevylúštila nič, pretože jeho rukopis spojený s jeho gramatikou a štylizáciou by sa postaral o všetko podstatné. Ale tak či tak, jediné podstatné je, že si vždy spomeniem na to, ako mi hádzal kamienky do okna, aby mi potom zdola zo dvora zavolal "ideme na pivo?" tak, aby to naši v byte nepočuli. A ja som ich tak či tak musela zobudiť, ak som si chcela pýtať dovolenie.
A tak by som mohla pokračovať ešte veľmi, veľmi dlho. O tom, ako som v Nitre, pri začiatku môjho nového života stretla človeka - dievča, ktoré by pre mňa urobilo všetko. Však viete - taký ten typ, ktorý vás v jeden deň pochváli, že na niečo nadávate a ak máte na druhý deň úplne inú náladu a poviete niečo iné, tak súhlasí aj s tým - ale nie bezhlavo, ale proste iba preto, že vás má rada. Okamžite sme si s ňou padli do oka, pretože je to proste prototyp najlepšej priateľky do času aj nečasu.
V Nitre sledujem množstvá ľudí, ktorí sa vyskytujú v mojej blízkosti a môžem ich jednoducho a okamžite rozdeliť do troch veľmi dôležitých skupín:
"Priatelia": Napíšu, keď niečo potrebujú alebo ak sa niečím chcú pochváliť. Chvíľu to môže vyzerať, že sa ozvali, lebo proste chcú vedieť, ako sa máte, ale v skutočnosti je v ich aktivite nejaký skrytý zmysel. Potrebujú, aby ste s nimi išli ku kaderníčke, na nejaký koncert, na ktorý sa nikomu inému nechce, potrebujú požičať dvadsať eur, aby vám ich o dva týždne vrátili, potrebujú prespať... možností je milión. Keď máte problém, nevykazujú príliš veľkú ochotu pomôcť vám (koniec koncov, asi podobne ako vy sami nevykazujete príliš veľkú ochotu pomôcť im samým, ak od vás niečo chcú oni).
Nikdy by ste si nedovolili napísať či už tobôž nie zavolať im o polnoci, ak máte nejaký problém. Občas im napíšete na Skype alebo Facebook chate, ak sa cítite naozaj príliš mizerne, ale to iba preto, že nie je nikto iný online a tak či tak po desiatich minútach zisťujete, že sa neviete baviť o ničom normálnom, hoci sa tvárite, ako srdečne ste radi, že sa vidíte. Napokon to po desiatich minútach ďalšieho zhovárania sa o ničom vzdáte a tvárite sa, že idete spať - zapnete sa invisible a radšej sa rozprávate iba sami so sebou, dokým sa nedajbože nepripojí niekto zaujímavejší.
Švajčiari: Dokážu pobaviť, potešiť, ale počítajú vaše úsmevy, počítajú okamihy, kedy ste im napísali o polnoci, a zrátajú vám ich. Nebudú chcieť úroky, budú len proste chcieť jedna k jednej splatiť to, čo oni preukázali vám, či už je to materiálna alebo iná láskavosť. Nenadväzujú hlbšie citové vzťahy, hoci sa niekedy tvária veľmi srdečne, všetko sú to iba spoločenské konvencie. Ich najväčšími výhodami je, že sú dokonale neutrálni, a preto nemajú nikdy tendenciu vám akokoľvek viditeľne a vedome ublížiť, a riadia sa heslom "oko za oko, zub za zub". To znamená, že minimálne na sto percent budú požadovať, aby ste im vrátili to (nech už je to čokoľvek), čo dali oni vám, ale máte minimálne 50-percentnú šancu, že si v dôležitej chvíli spomenú na to, že ste podrbali kedysi aj vy ich a tak u nich môžete nájsť vhodné útočisko. Trebárs aj o polnoci.
(Naozajstní) Priatelia: Im voláte o polnoci, ak ste sa práve s niekým rozišli, im sa sťažujete, ak vám nejde internet alebo ste práve dostali guľu z písomky. Pred nimi nadávate na nespravodlivosť sveta a je to zrejme jediná sorta ľudí, ktorých nechávate bez pocitu nepríjemnosti prespávať vo svojej posteli aj bez toho, aby ste vy museli vypadnúť na gauč (samozrejme bez akýchkoľvek smilností, podotýkam), pretože miesta je predsa dosť a vy sa tak radi do noci rozprávate. Sú na telefóne 24 hodín vkuse, a to dokonca aj vtedy, keď hmatateľne žiadny nemajú. Neočakávajú, že ich pozvete na kávu, keď oni pozývali minule, ale zato si vždy pamätajú, že minule ste platili vy a tak by tentoraz mali pozývať oni. Sú vzácni, jedineční, unikátni a chytia vás okolo pliec alebo za ruku aj v okamihu, kedy si nie ste istí, že to je práve teraz to, čo potrebujete.
Je. Pretože dotyk od priateľa potrebujete kedykoľvek. Od naozajstného priateľa je priateľské slovo a dotyk tým najlepším liekom.
(Tento blog venujem svojim štyrom najbližším s veselými iniciálmi M.I.M.I. a zároveň aj všetkým naozajstným priateľom a vlastne aj všetkým milým Švajčiarskam v mojom živote. Tí ostatní nech si na venovanie nájdu niekoho iného.)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
anitchka
2. 2.febuára 2011 14:34
Pekne napísané Ešte by som možno dodala k tým naozajstným priateľom , že proste pri nich je človek sám sebou, keď si s nimi píšem tak neštylizujem vety lebo aj tak viem že pochopia o čom je reč, nikdy nestojí téma - vždy sa máme o čom baviť, aj keď sú to blbosti, a ešte taká spontánnosť vo všetkom
2
@anitchka Tak určite, ku každej z tých kategórií by sa ešte dalo toho dodať toľko, že by to bolo na niekoľko kompletných blogov, ale netreba všetko, ono si už ľudia domyslia, takisto ako ty A ďakujem
3
Nemáš za čo Ja viem, ono je toho strašne veľa, ale podstatné je to že si to vystihla
Napíš svoj komentár