„ Ako si myslíš, že je to hlboké?“ opýtala sa Tara svojho sprievodcu a pri tom sa nakláňala cez okraj. „Dávaj pozor lebo spadneš!“ povedal Luka a stiahol ju späť. „ Neboj sa. Nie som malá ani natoľko nemotorná aby som tam spadla...Pozri!“ Skočila ku okraju a špičkami nôh zastala presne na hrane. „Vravela som ti, že sa nemáš čoho báť. Veď ja som obratná a... aaaaaa!“ Tara padla do vody. Okamžite ju to začalo sťahovať dolu. „Luka pomoc! Po..!“ ústa sa jej začali zaplňovať vodou. Luka neváhal. Okamžite priskočil ku okraju, zložil si vak a vybral lano. Hodil jej ho. Dúfal len, že ešte je natoľko pri vedomí a prúdy tu nie sú natoľko silné, že sa ho ešte stačí zachytiť. Teraz už bola celá pod hladinou . Len prsty rúk jej trčali vonku. Nahmatala lano a chytila sa ho. Luka ju rýchlo vytiahol na cestu. Bola mŕtvolne bledá a oči sa jej za zavretými viečkami rýchlo gúľali sem a tam. Vedel, že sa otrávila. Voda v Sydehu je pre niektorých ľudí jedovatá a pre iných liečivá. Tara ako sa ukázalo, patrila k tej prvej skupine. Rýchlo sa hrabal v batohu. Hľadal tú malú fľaštičku, ktorú im dala Rawa, liečiteľka v ich dedine. Vraj vylieči každú chorobu a zneutralizuje účinky všetkých jedov. Bolo načase vyskúšať, či vravela pravdu. „Do čerta kde je!“ uľavil si Luka, lebo fľaštičku stále nemohol nájsť. V tom jeho prsty nahmatali malú, studenú sklenenú nádobku. Vytiahol ju. Vo vnútri pomaly bublinkovala hnedá tekutina. Vyzerala ako bahno. Otvoril ju a pár kvapiek nalial Tare do úst. Dúfal len, že sa Rawa nemýlila. Čakal. Nič sa hodnú chvíľu nedialo, keď vtom sa začala Tara nekontrolovateľne mykať. S panikou v očiach sa na ten obraz pozeral. Zrazu celý povrch tela zvlhol a zo všetkých pórov na tele sa jej začala von valiť voda zo Sydahu. Bol to odporný výjav. Miesto na ceste, kam dopadla čo i len jedna kvapôčka vody očernelo akoby od spáleniny a o chvíľu bol pod Tarou a okolo nej veľký zhorený fľak. A keď aj posledná kvapka jedovatej vody bola z jej tela preč, Taryno telo ochablo. Pokožka začala opäť naberať svoju zdravú, jemne naružovelú farbu, ktorá snedého Luku tak fascinovala. „Vodu.“ hlesla Tara. Luka jej okamžite ku perám priložil fľašu s vodou. Dychtivo pila. Vedel, že by ju mal už zadržať, veď cesta bola ešte dlhá a už im zostali len dve fľaše s vodou, ale nemal toľko síl urobiť jej to. Videl ako veľmi tú vodu potrebovala. Keď sa konečne dosýta napila, pozrela na neho svojimi jasno zelenými očami, v ktorých bolo toľko vďaky, a zaspala. Dlho ju ešte držal v náručí a ďakoval všetkým Bohom, že ju zachránili. Ale hlavne ďakoval Rawe, že mu tú fľaštičku dala. Nevedel, čo by bez Tary robil. Ona bola jeho životom, jeho vzduchom a energiou.
Miloval ju od prvého okamžiku, čo ju uvidel. On mal vtedy 14 a ona 12 rokov. Práve sa s otcom prisťahovali do dediny a on tam ešte nikoho nepoznal. Raz sa sám túlal po lese, keď začul nejaké deti ako sa neďaleko hrajú na rytierov. Pomaly sa k nim blížil, keď tu zrazu ucítil na chrbte ako ho niečo ostré bodlo a hlas, ktorý sa snažil napodobniť hlas dospelého muža sa ho opýtal: „čo tu robíš cudzinec a prečo nás sleduješ?“ „Chcel som sa len pozrieť, ako sa hráte a možno sa k vám aj pripojiť.“ Povedal Luka. Ostrie na chrbte sa trochu vzdialilo. „Ak teda prichádzaš v miery, prečo máš na hlave kapucňu? Nemal by si ju dať dole, ak nám chceš dokázať, že si naozaj náš priateľ?“ povedal hlas a zhrnul mu kapucňu. Chlapci, ktorý stáli naokolo sa okamžite začali smiať. „Aký netvor! Fúj, To čo máš na tvári? Aký si len odporný!“ kričali jeden cez druhého. Luka sa snažil si kapucňu opäť nasadiť, ale bolo už neskoro. Osoba stojaca za ním ho prudko otočila aby videla, na čom sa jej priatelia toľko smejú. Keď zbadal, kto tá osoba je, takmer sa od hanby prepadol. Bolo to najkrajšie dievča aké kedy v živote videl. Dlhé ryšavé vlasy mala zviazané do hrubého vrkoča. Jasne zelené oči jej na tvári posiatej pehami žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe a tie pery! Tie najsladšie pery aké odvtedy v živote videl. Už aj v tom mladom veku boli stvorené len na bozkávanie. Pozorne mu hľadela do tváre a on si prial, aby v tej chvíli mohol byť hocikde inde, len nie vydaný napospas jej spaľujúcemu pohľadu. Na tvári sa jej objavil úsmev a Luka sa prikrčil, očakávajúc, že sa mu začne smiať. Na jeho veľké prekvapenie však pozrela na priateľov a nahnevaným hlasom zvolala: „Tomuto sa smejete? Úbožiaci! Akoby vaši otcovia a dedovia nemali jazvy. Možno ich má trochu viac ako je prirodzené a normálne, ale to nevadí! Aj napriek tomu vyzerá omnoho lepšie ako polovica z vás!“ „ Ale veď sa pozri poriadne Tara. Cez tie jazvy pomaly nie je vidieť jeho tvár!“ kričal jeden z chlapcov. „No a čo?! To vám aj tak nedáva právo smiať sa mu! ...Poď!“ schytila Luku za ruku a viedla ho pomedzi stromy preč. „ Tých chalanov si nevšímaj, sú to somári. Sú vychovávaný v duchu kalokagatie, mnohým však chýba tá krása duše.“ Povedala a zasmiala sa. Jej smiech bol taký zvonivý a krásny, že sa aj Luka začal smiať. A od toho dňa boli stále spolu. Nerozlučná dvojica. Tara ho naučila všetko čo vedela o rastlinách v lese, o zvieratách a že nie je dôležitá vonkajšia krása ale tá vnútorná a pre to sa časom prestal pri nej hanbiť za svoju tvár. Kapucňu ale nosil aj naďalej. On ju zase učil loviť, narábať s mečom a myslieť analyticky a s chladnou hlavou. Mnohí ľudia sa čudovali, čo také pekné dievča ako ona robí s ním, so zjazveným synom úbohého roľníka. Veď ona bola dcérou majetného kováča. Nikto však ich vzťahu nemohol rozumieť, pretože všetci hľadeli len na fyzický vzhľad s a duše týchto dvoch boli všetkým ukradnuté. Spolu rástli. Tara do krásy , jej ženské telo mnohým mužom zakrútilo hlavami. Luka rástol a mužnel. Časté pochôdzky lesom, lov zvery a plávanie v jazere mu vyrysovali krásnu mužnú postavu. Ale pod plášťom, ktorý stále nosil to nebolo vidieť.
Pomaly sa začalo stmievať a preto sa Luka rozhodol, že sa tu teda utáboria na noc. Tare urobil z prikrývok a svojho plášťa provizórne lôžko a sám si ľahol len na malú a tenkú deku. Oheň nebolo potrebné zakladať, pretože noci tu boli teplé a mesiac a voda v Sydehu svietili tak jasne, že ani kvôli svetlu to nebolo nutné. V noci bolo z Keronu počuť hrôzostrašné výkriky, vzlyky ale rovnako aj jemné vábivé melódie. Luka dlho do noci premýšľal, čo ich tam čaká, čo si myslia, že nájdu a či je ešte niečo za Keronom, alebo či tam je už koniec sveta, ako sa povrávalo. Z vody sa ozýval čľupot ako keď ryby vyskakujú a vrhajú sa späť do hlbín vody, avšak tieto čľupnutia boli oveľa hlasnejšie a keď si predstavil, kde sa nachádzajú, zneli aj hrôzostrašne. V tom sa mu naskytol strašidelný pohľad. Jedna biela ruka sa dotkla okraja cesty tesne pri jeho hlave a o chvíľu sa vedľa nej zjavila ďalšia. Na cestu sa šplhala nejaká obluda. Keď sa jej však lepšie prizrel, vyzerala ako utopený človek. Luka siahol po meči, pripravený už už zasiahnuť, keď v tom utopencom trhlo a on sa zvalil naspäť do vody. Obďaleč vyliezal ďalší a stalo sa mu opäť to isté. Takto ich videl vyliezať a znova padať ešte niekoľko až kým sa ubezpečil, že na cestu vyliezť nemôžu. Upokojil sa, ale aj napriek tomuto zisteniu, už celú noc oka nezažmúril. Aké podivné miesto, pomyslel si. Zahľadel sa na pokojne spiacu Taru, ako kľudne dýcha a každý jej nádych ho robil šťastnejším a šťastnejším. Ako málo chýbalo, a mohol ju stratiť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sonulik257
15. 3.marca 2008 12:27
kkos..sasi.mna tasne..to ta jak napadlo.. sak je to uzasne..!prisambohu ze je to dobre!co dobre vynikajuce! ja to furt vravim, ze ty mozes byt jedine spisovatelka...
Napíš svoj komentár