Posadila sa. Luka sa na ňu uprene díval. „ Ako ti je?“ spýtal sa ustarane. „Už dobre. Luka...ďakujem. Neviem čo by so mnou bolo, keby nebolo teba.“ Povedala a do očí sa jej nahrnuli slzy. „Vieš veľmi dobre Tara, že to bola pre mňa samozrejmosť. Veď ťa milujem.“ Tara sa odvrátila aby nevidel ako jej po tvári stekajú slzy. Vedela veľmi dobre, že ju miluje. Aj ona milovala jeho. Avšak keď ju pred troma rokmi žiadal o ruku, odmietla. Nevedela, prečo to spravila, prečo neprivolila, veď toľko túžila aby sa jej tú čarovnú vetu opýtal, ale cítila, že je to tak správne. Na svadbu ešte nebol ten správny čas. Nikdy sa mu však so svojimi citmi nepriznala.
Konečne prestala na sebe cítiť jeho pohľad a počula, že sa pomaly postavil. „Môžeš chodiť?“ opýtal sa a podával jej ruku. „Áno, myslím, že áno,“ povedala a prijala jeho ruku. Postavila sa. Najprv sa jej zatočila hlava a trochu sa zaknísala, potom sa však všetko dalo do normálu. Pomaly sa začala naťahovať. Všetky svaly na tele mala stuhnuté na kameň. Luka zatiaľ začal spratávať deky. Opäť všetko úhľadne poukladal do vaku a vytiahol odtiaľ kus chleba, plátky sušeného mäsa a fľašu do poly plnú vody. „ Tu máš. Musíš sa najesť aby si zase nabrala sily.“ „Vďaka,“ povedala Tara a zobrala si ponúkané jedlo. „ Pamätám si, že som včera vypila veľa vody, po tom čo si ma vytiahol. Máme jej ešte dosť?“ spýtala sa a pri tom si odtrhla kus mäsa. „Záleží od toho, ako rýchlo sme schopný prejsť túto cestu. Vody máme maximálne na 4 dni a to aj vtedy, keď budeme piť len v krajnom prípade.“ Povedal Luka vážne a Taru premkol pocit viny. Vedela, že keby nebola taká hlúpa a nevystatovala sa svojimi schopnosťami, nikdy by do Sydehu nebola padla a nikdy by nevypila toľko vody naraz. „Mrzí ma to Luka,“ povedala potichu a pri tom sa vyhýbala jeho pohľadu. Bála sa toho, čo tam uvidí. Možno hnev, ale čo bolo horšie, bála sa, že by videla jeho žiaľ nad tým, aká bola pochabá. Že všetko čo ju učil o sebaovládaní vyšlo nazmar. Ale nič z toho v jeho pohľade nebolo. Jeho pohľad bol kamený a nepreniknuteľný ako výraz jeho tváre.
Luka Tare nepovedal nič o tom, čo počul a videl v noci. Nechcel ju znepokojovať. Vedel, že aj tak to dnešnú noc prežije na vlastnej koži. Každý, si trochu odpil z fľaše( ako si Luka všimol, Tara si dala naozaj málo) , zbalili jedlo aj vodu a pobrali sa ďalej. Bola to unavujúca cesta. Hoci sa pohybovali, vyzeralo to akoby stáli na mieste. Jediné, čo oznamovalo, že prešli nejaký ten kus cesty boli meniace sa stromy a zväčšujúci sa obrys Keronu. Cesta však nebola nudná, len preto. Tara už toľko nerozprávala ako doteraz. Bola tichá a zamyslená a to Luka nemal rád. Bol zvyknutý, že sa jej ústa nezastavili. Dokázala hovoriť o čomkoľvek. Najradšej si ale vymýšľala príbehy. Rád ich počúval. Bola naozaj dobrá rozprávačka. Dokázala poslucháča úplne uchvátiť. Ale teraz sa len tvárila smutne a ten smútok pomaly prechádzal aj na Luku. Celý deň prešli v tichosti.
Keď sa už začalo stmievať, Luka povedal, nech sa zase utáboria. Veď dnes prešli už kus cesty a zajtra budú zase pokračovať. Opäť si rozložili deky a sadli si oproti seba. Luka sa Tare zahľadel do očí, ale ona jeho pohľad neopätovala ako zvyčajne, len pokorne sklopila oči. Bolo to také nezvyčajné, ako keby ste videli rybu lietať. Tara sa nikdy nikoho a ničoho nebála, rovnako ako sa nikoho nehanbila. Teraz však mala pocit hanby a Luka to vedel. Všimol si, že sa dnes držala v strede cesty. K okraju sa ani len nepriblížila. Tešilo ho to ,ale zároveň aj zarmucovalo. Vedel, že Sydeh je prvá vec, ktorej sa Tara skutočne bojí.
„Musím ti niečo povedať Tara,“ začal rozprávať Luka. „Včera v noci ,keď si spala som dával pozor. Nechcem aby si sa znepokojovala, chcem ťa len upozorniť aby si nebola neskôr vystrašená...“ pozrela sa mu do tváre. Videl, že je oči vyzerajú ako sklenené. „ V noci, ako som si všimol, vyliezajú z vody tí úbohý utopenci, alebo aspoň to čo sa z nich stalo. Ale ešte raz opakujem, nemusíš sa znepokojovať,“ zopakoval, keď videl ako sa jej zreničky rozšírili, „ až na cestu sa nedostanú. Akoby im v tom niečo bránilo. Keď sa už už zdá, že sa sem dostanú, zrazu ich niečo neviditeľné zrazí naspäť do vody.“ „ Aha, dobre. Ďakujem.“ Povedala tým stále smutným tónom. Zrazu sa mu zdalo divné, že ešte pred chvíľou videl v jej očiach náznak strachu. Teraz zase boli jej oči kamenné a tvrdé, akoby ňou nič nedokázalo otriasť. Len ten tón sa mu nepáčil. „Tara!“ prísne ju oslovil, „to chceš byť takáto tichá a smutná teraz stále či čo?“ „ Možno áno.“ Povedala stále tým smutným hlasom. „ Tara neštvi ma! Toto nie si ty. Nemáš byť prečo smutná. To čo sa stalo sa už neodstane. Mala by si byť hlavne rada, že si nažive. Nechápem prečo sa tváriš tak zúbožene.“ „ Nechápeš?!“ vykríkla zrazu. Trochu ho to zaskočilo, ale v skutočnosti sa mu aj veľmi uľavilo. Zase sa začala podobať na samú seba. „Ty tomu nechápeš?! A to, že kvôli mne teraz môžeme obaja zomrieť? To nie je dôvod na to aby som bola vážna? Iba pre moju hlúposť som nielen mňa ale aj teba vystavila smrteľnému nebezpečenstvu!“ kričala a jej krik sa rozliehal doďaleka. „Tara, to nie je tvoja chyba. Teda...bože, veď ty si predsa nemohla vedieť, že tam spadneš a že bude na teba voda takto pôsobiť. A už vôbec nemôžeš za to, že ja somár som zobral len dve fľaše aj keď by sa mi boli do vaku zmestili aj štyri. Nejako bude, uvidíš Dubáčik,“ pri poslednej vete sa na ňu prešibane pozrel. Vedel, že to oslovenie neznáša. Tak ju volal jej otec a kedykoľvek jej tak povedal niekto iný, vždy sa nahnevala. Tara sa na neho pozrela, „Nehovor mi tak!“ „Dubáčik, Dubá....“ Tara sa na neho vrhla a začala ho štekliť a pichať pod rebrá. „Povedala som ti aby si mi tak nehovoril,“ vravela a pri tom ho stále šteklila. Luka sa smial až mu slzy tiekli. „Dosť Tara, prosím ťa už nie!!!“ prosíkal. Neznášal, keď ho šteklila. Len ona jediná, vedela ako na to. Hocikto iný sa mohol snažiť ako len vedel, jeho telo sa ani len nehlo. Ale pod jej malými a svižnými prstíkmi sa krútilo, akoby bol dáka dážďovka alebo čo. „A nepovieš mi viac už Dubáčik?“ spýtala sa a pri tom mala ruku výstražne položenú na jeho boku. „Nie, prisahám, že už nikdy ti tak nepoviem!“ sľuboval Luka odušu. Pustila ho a ich pohľady sa stretli. Obaja vypukli do nekontrolovateľného smiechu. A týmto bol Tarynmu mlčaniu koniec...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cotessy
16. 12.decembra 2007 20:06
ja chcem pokrackoooooo.....zamilovala som sa do pribehu...
Napíš svoj komentár