A teraz si predstavte, že z toho niekoľkotýždňového zúfalstva Vás behom pár minút dostane jeden úsmev, rozhovor, jeden človek. Nazvali by ste to láska, však?
Ale nie, toto nie je a nebola láska. Iba závislosť. Bol to najlepší, najcennejší vianočný darček aký som kedy dostala – nádej, záchrana, motivácia, sila zasa robiť to, čo milujem. Na prvý pohľad to vyzerá, že som mala šťastie už len pre to, že som stretla niekoho takého, kto mi toto všetko dokázal dať a to dokonca bez toho, aby si bol vedomý, čo vlastne spravil.. Ale v tejto peknej rozprávke so šťastným koncom je jedna obrovská chyba.
Ako mi povedal jeden veľmi blízky človek, vraj som doslova žiarila, bola konečne naozaj šťastná. A ja som sa rozhodla sa tohto všetkého vzdať. Aby ste pochopili, slovo vzdať sa teraz znamená absolútne prerušiť kontakt s tým človekom, stratiť jednu možnosť ako napredovať a pokúsiť sa žiť tak, akoby nikto do môjho života nevstúpil a neodišiel z neho.
Motivácia zostane, ale bez šťastia, a toho, kto mi to všetko dal.. Som ja normálna? Chcem spraviť niečo, čo budem možno dokonca života rozmýšľať, o čom budem snívať, predstavovať si, čo by bolo keby... No čo je hlavné, chcem spraviť vec, ktorá ma už teraz ničí tak strašne že iba pri myšlienke na to mám v očiach slzy a to nie som žiadna citlivka, mne slzy v očiach videl málokto. Nikdy som niečo tak silné necítila, nikdy ma nič tak nebolelo ako toto - moje vlastné rozhodnutie.
Príčiny rozhodnutia sú pomerne početné: konvencie; od rodičov podporu nikdy nedostanem, práve naopak; priatelia, až na jednu výnimku, sú proti; stratila by som ľudí na ktorých mi záleží a išla proti múru; sama som si vedomá toho, že to čo by som teoreticky mohla spraviť je nesprávne a zbytočné...
TAK SA VÁS ĽUDIA PÝTAM.. Prečo to potom tak strašne, neznesiteľne bolí, keď vlastne robím správnu vec? Alebo je nutné sa vrátiť k otázke v nadpise? To čo hodlám spraviť správne nie je a ja som iba blázon, pokrytec a masochista???
(toto som napísala, lebo som už fakt zo seba potrebovala dostať aspoň kúsok tej bolesti.. paradoxne bolesti, ktorá ma zároveň drží na nohách)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zuzulka98711
27. 12.decembra 2009 16:03
a prečo si sa ho vzdala teda?
2
je ťažké zažiť niečo rovnaké, ale stáva sa, že človek zažije podobné Ja som to zažil, každí bol proti komu som to povedal, vtedy som sa vzdal.. Teraz by som to už nespravil, ale čo keď vtedy som nemal takých ľudí vedľa seba ko mám teraz.. Drž sa Ja vždy budem na ICQ a aj keď budeš vraviet v hádankách, vždy ťa podporím
Napíš svoj komentár