Každým okamihom je ďalej od miesta, z ktorého odišiel. Nie preto, že by chcel, on nemal na výber. Každý musí odísť, pokračovať ďalej, vzdať sa chvíľ, ktoré tak veľmi miloval.
Tá nepremožiteľná sila s ktorou nemohol bojovať ho donútila odísť. Mohol pomaly odkráčať, sám čakať na ďalší bod, čo ho bude držať nad hladinou a šťastného, alebo bežať a rýchlo hľadať náhradu za to všetko, čo mal. Potreboval ďalší oporný stĺp, ale žiaden nevidel. Okolo neho bola len prázdna ulička, ktorej obrysy sa mu mihali pred očami. Všetko ubiehalo veľmi rýchlo. Vlastne, už nie. Tie obrysy boli stále jasnejšie, menili sa čoraz pomalšie.
Jeho dych bol hlasnejší a tep zrýchľoval. Pocítil zvláštny tlak, neobyčajnú únavu. Nie fyzickú. Veď nič z toho, čo sa s ním dialo nebolo o tele. Všetko sa dialo v jeho vnútri. Spomaľoval a hlavou sa mu začali šíriť myšlienky. Tak predsa len mu raz dôjdu sily. Hľadal akúsi náhradu, cieľ, ktorý by mu všetko nahradil.
V živote to tak vraj chodí. Musí stratiť, aby mohol nájsť, musí odísť, aby mohol prísť.
Musí... stále je to o tom jednom slove. MUSÍ pochopiť a zmieriť sa s tým, ako to vo svete chodí.
Ale počkať! Z myšlienok ho prebral pád. A následne po páde akási ruka. Niekto sa mu snažil pomôcť vstať? Tak predsa opora? Tak predsa našiel, čo hľadal?
Lenže nebol to pevný stisk, ktorý by ho ťahal hore. Zdvihol hlavu a videl, že to nenašiel žiadnu istotu, nič večné a trváce.
Bola to len pomoc. Nič viac, iba chvíľkový pocit bezpečia, . Vstal. Ale prečo? Aby znova mohol ísť. Aj táto ruka ho raz pustí, zovretie povolí, pocit zoslabne a tá istá sila ho opäť donúti pokračovať ďalej.
Je to jeho najhorší nepriateľ, najsilnejší protivník, , najkrutejší vládca. Berie všetko, čo miluje a zanecháva len spomienky, sny a pocit, že nikdy nebude dosť dobrý.
Nevyhrá, nepremôže, nezastaví... ale zároveň má v srdci a v povahe, že sa s tým ani nikdy nezmieri. Nikdy to neprestane nenávidieť... Nenávidieť ČAS!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lawey
29. 3.marca 2009 16:23
zaujímavá myšlienka
Napíš svoj komentár