Miesto, čo milujem

Kráčala som cestou prašnou,
presne viem, že kam.
S prosbou celkom jasnou,
čo sa niesla až ku hviezdam.

Prosba ozvenou znela
a ja zasa som ísť smela
hľadajúc pokoj od sveta,
kde človek človeka nestretá.

Mám to tu tak veľmi rada,
tu, kde slnko nezapadá..
Stále cítiť jeho lúče,
čo zavinú ma do náruče.

V jeho svetle nájdem šťastie,
nádej vo mne rýchlo rastie.
Cítim, že sa môžem smiať,
zrazu mám silu vyhrávať.

Je to moje slnko, vo mne žije.
S ním mi srdce ľahšie bije.
Vychádza až na poľnej ceste
a žiari na jedinom mieste.

Tam, kde život kľudne beží,
vôbec na ničom nezáleží.
Nech mám aj milióny chýb,
vytknú mi ich len nemé ústa rýb.

Kým chceš, tým si tu buď,
veď je tak ľahké zabudnúť.
Aj lístie sa vie pokojne chvieť,
a šum vánku tak krásne znieť.

Boh tu snáď zázrak urobil.
Dokonalosť v chybách skryl
a zanechal raj, kde bola zem.
Vytvoril miesto, čo milujem.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu