No posledné dva týždne boli zvláštne, nepríjemne zvláštne. Teda, neviem, či tosprávne vystihuje ich podstatu, ale určite poznáte také obdobia. Zlé novinky sa valia z každej strany, čoho sa dotknete, to vám nevyjde, strácate niť toho, čo sa deje okolo...a stále čakáte na \\\"vyslobodenie\\\".
To moje túžobne očakávané vyslobodenie z každodenného života a čiastočne aj od problémov, je tu.
Takže teraz by som sa asi mala cítiť inak. Rozhodne úplne inak ako sa cítim. Žiadny pokoj, žiadne uvoľnenie.
Nedokážem prestať myslieť. Áno, asi príliš veľa rozmýšľam, to mi povedalo už viacero ľudí. Aj keď nenazvala by som to tentokrát rozmýšľaním... Iba prúd obrázkov, čo sa mi premietajú v hlave a vyvolávajú vo mne veľmi zvláštne city. Sú to spomienky, ale niekedy začínam pochybovať, že patria k úsekom môjho vlastného života. Veď by po nich malo zostať aspoň niečo z toho pekného, dôležitého. Malo by to zostať mne... ale práve naopak. Čaro zmizlo a jediné, čo prinášajú, sú dôvody na ďalšiu otázku. Lenže otázku úplne totožnú ako všetky predtým. \\\"Prečo?\\\"
A pripadá mi tiež zvláštne, ako ľahko sa môžu v mysli človeka prelínať dve úplne odlišné veci a spájať sa do rovnakých zimomriavok, do rovnakého napätia.Okrem toho všetkého, je totiž 13. február. A to pre mňa znamená jednu istotu, nemýlila som sa.... Hrala som hru, v ktorej sa nedalo vyhrať a dobre som to vedela. Jediné, na čo som mala právo, bolo chvíľu viesť. Oplatilo sa to vôbec? Určite hej. Za ten chvíľkový pocit to stálo...Aj keď prvý a posledný raz
...
Viem, že o pár dní, možno už o pár hodín ma toto všetko prejde.Jediná vec, ktorá zostane, budú zasa spomienky. Iba ďalší obrázok do môjho vlastného filmu.
Toto celé vám asi nedáva veľký zmysel, ale to mi nevadí. Nič v tom nehľadajte. Len som potrebovala dať \\\"na papier\\\" niečo z môjho vnútra, aby sa to nieslo o čosi ľahšie.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tie boje, ktoré vopred prehráš, tie žiaľ poznám..
A ja rád čítam o veciach, v ktorých sa tak troška strácam a troška som sa aj stratil..