Jedného okamihu sa najviac bojím,
vtedy sa nebudem mať čoho báť.
Hoci tu teraz pevne stojím,
už nebudem mať dôvod stáť.
Viem isto, že príde raz
ten prekliaty, hlúpy čas,
tie nenávidené chvíle.
Stratíme, čo je nám milé.
Veď už v presýpacích hodinách
posledné zrnko padá.
Ten pocit sa šíri po žilách
a ja by som tak rada,
tak veľmi rada vrátila
zrnká, čo patrili nám.
Nadobro som ich stratila.
Každý zostane sám.
Boli sme pevní ako skala
no boj s časom bolí.
Naša nádej to už vzdala,
až na popol horí.
Hrali proti nám dni,
proti niektorým i roky.
Neboli to iba sny,
ale skutočné kroky.
Lenže kroky bez stopy,
veď ako sa sneh roztopí,
všetko po nás zahladí.
Možno na rozlúčku pohladí,
ale napokon zmizne...A my? Odídeme.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
plarika
7. 3.marca 2009 22:32
pekné..
2
prečo mám pocit, že si mi sľúbila, že keď to budeš mať v PC mi povieš ?? Zabudla si!! Ale k básni: je to pekne precítené a veľmi sa mi to páči!!
Napíš svoj komentár