Rieka sa podo mnou krútila, vlnila, predierala si cestu spustnutým údolím. V diaľke sa obtáčala okolo nízkeho vŕšku, za ktorým už nebolo nič, len holá pustatina. Nekonečná pláň, tam za riekou, ktorá sa často stávala objektom mojich úvah, ako jediné a posledné východisko.
Hukot rieky sa ku mne dostal len ako tiché dunivé mumlanie, zlovestný šepot, ktorý mi mal neustále pripomínať hranicu, ktorú by som nemala prekračovať.
V topánke som cítila kamienok. Stojím na ňom od samého začiatku. Cítim ako sa mi otláča na pokožku, hľadá si cestu ako zájsť čo najhlbšie. Zarýva sa mi do kože. Do nohy sa mi ako signál šíri pulzujúca bolesť. Milióny ihiel, ktoré sa dokážu z jedného miesta dostať všade.
Nepohnem sa. Ani neprenesiem váhu tela na druhú nohu. Je to kontakt.
Jediný dotyk a pohladenie, ktoré môžem dostať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
susenqa
13. 4.apríla 2009 11:36
pokračovanie???
Napíš svoj komentár