Každý z nás tu má zmysel...nadpis je zlý ale je to dobré

Nedávno som sa viezla elinou. Nič výnimočné. Stlačím tlačítko, normálne nastúpim. Električka č.5.
Lístok neštikám (mám električenku).
Mala som šťastie lebo som vymákla celkom prázdnu elinu. Dokonca bolo aj voľné miesto a tak som si sadla.
Noha vyložená o sedadlo vpredu, pohľad zamierený von okienkom. V ušiach slúchatka z ktorých oduševnené hrá niaky PUNK alebo Oi!.
Všetko by bolo v poriadku, absolútnom normále a nevymykalo by sa z rituálu mojej osamotenej cesty MHD nebyť toho že si všimnem ono dievčatko.
Malé copaté dievčatko sediace o radu či dve dopredu na druhej strane, so svojou mamičkou.
Za normálnych okolností by u mňa nebolo dôvodu všímať si toto dievčatko. Hneď však všetko objasním.
Malé copaté dievčatko sediace o radu či dve dopredu na druhej strane, so svojou mamičkou sa na mňa neustále bez žmurkania pozeralo.

Áno uvedomujem si že malé copaté dievčatká zvyknú civieť na ľudí. A na mňa dokonca aj dospelí ľudia civia dosť často.
Kvôli extrémne výstrednému oblečeniu.
Kvôli poodznakovanej a ponášivkovanej taške.
Kvôli nápisu na topánke : FAŠISTI POZRITE SA DO RITI.
Kvôli mojej napoly červenej hlave.
Kvôli multifarebným nechtom.
Miliardov náramkov.
A kvôli nálepke POZOR ELEKTRICKÝ PRÚD na mojom stehne, ktorú som odlepila zo sedadla v autobuse.

Zvykla som si. Aj na tie pohľady, aj na tie komentáre. Preto aj mňa najprv zarazilo že sa čudujem že to malé copaté dievčatko ma sleduje. A veď mala aj prečo. Ťažké boty, dotrhané pančušky, červená sukňa, soc sveter...a tie moje vlasy .
Háčik je však v tom že mňa zarazilo to AKO sa na mňa pozerá.
Väčšina malých detí na ľudí ako ja pozerá zhrozene, niektoré majú aj strach, myslia si že som ZLÝ ČLOVEK a niektorý pribehnú k svojmu rodičovi a niečo mu ustarostene o mne hovoria svojími deckými slovkami.
Ale toto copaté dievčatko nie. Neobrátilo sa k svojej mamičke a nevravelo jej o mne nič. A nepozeralo na mňa ani so strachom či pohoršením. Obzeralo si ma ako keď si dieťa obzerá niečo čo sa mu strašne páči alebo keď niečo nebodaj obdivuje. Ako by si ma chcela zapamätať. Viem že si možno namýšlam ale proste mala som z nej taký pocit. Že sa jej páči aká som, a že aj keď je ešte malinká a nechápe prekríženému hákovému krížu na mojom odznaku, a môjmu šachovnicovému náramku páči sa jej to a nedesím ju lebo proste...ani vlastne neviem prečo. Možno pretože som sa na ňu nezamračila ale usmiala, a možno pre iné.

A keď som o chvíľku vystupovala z onej Električky č.5 a usmiala sa na rozlúčku na to malé copaté dievčatko, ktoré mi úsmev opätovalo a ktoré šlo ďalej so svojou mamičkou ktorá mnou bola určite pohoršená, uvedomila som si možno fakt divnú vec.


Že aj keď som ešte malý 15 ročný zasran, prepadám z dvoch predmetov a robím voloviny že aj tak niečo znamenám pre tento jebnutý a občas zvrhlý svet,
Niektorí ľudia vravia že jeden človek pre svet nič neznamená. A sú takí jedinci ktorí si myslia že človek z našej krajiny už vôbec nič neznamená.
Lenže ak som JA dokázala vyčarovať úsmev na tvári malinkej 6ročnej bábike a ak si ma možno zapamätá a niečo z toho bude mať tak niečo znamenám. Lebo SVET nie sú tie veľké veci, ale tie malé, tie detaily a drobnosti.
SVET je toto čo sa okolo nás deje.
A SVET je možno aj to keď si ja raz ako 60 ročná spomeniem že sa na mňa otrhanú rebelantku usmialo v Električke č.5 malé copaté dievčatko naopak ktorého mamička na mňa pohoršene pozrela. A SVET je možno aj to že A keď ja budem mať 60 ono bude niekde so Steelmy na sebe hovorť že keď bolo malé videlo jedno dievča s ťažkými botami v električke ktoré s ana neho usmialo.
KAŽDÝ svojimi aj malými skutkami meníme SVET a každý sme NESKUTOČNE DôLEŽITÝ.

Viem že možno niekto nepochopí ako to má s tým zmysel ale mne to vedy dalo veľlký a myslela som an to ešte celý deň.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

25 komentov k blogu