Snažím sa vypísať s mojej depresie........

Je to ako prázdnota ktorá sa nedá ničím zaplniť. Musím si nachádzať činnosti, aby som zas nezačal rozoberať seba a tie hlúpe pochybnosti. Načo ? Má to zmysel? Asi tomu dávam veľké nádeje. Zas som sa tešil priskoro. Moje posledné šťastie čo mi ostalo sa premení na neprekonateľnú bolesť, ktorú v sebe budem dusiť kým na teba nezabudnem. Neviem ako na tom som a možno sú to len zbytočne pochybnosti. No ale na isto viem, keby mi bolo ukradnuté všetko to čo pre mňa znamenáš, určite sa nechovám tak ako sa chovám. Možno je to len vyumelkovaný pocit, len si to všetko namýšľam. Ale pocit samoty, tej nekonečnej a hnusnej ktorá ma už dlhú dobu škrtí, až ma asi raz udusí, vtedy pochopíš že je už neskoro. Som pre teba len pouhá bábka s ktorou sa zahrávaš. Som len ten tvoj úlovok s ktorým sa môžeš chváliť. Inač to teraz nevedím. Lenže ja som ľudské stvorenie, ktoré má aj city. Ty si si tie svoje asi zabudol ráno keď si sa ponáhľal do školy. Odložené pri zubnej kefke. Viem aj ja som bol krutý a bezcitný k tým ktorých som nemiloval a nebavilo ma to predstierať, ale bol som aspoň priamy. Čo tebe chýba. Ani si nevieš predstaviť ako ma vedia raniť niektoré tvoje poznámky. Čo ma po iných čo ma po tvojich iných? Keď sme tu len my v súčastnosti.
Koľko krát som pre teba vypustil slzu. A Koľko krát som si uvedomil že bola zbytočná, keďže stála za milú jarmilú. Si asi prvý ktorý mi za niečo stojí, a možno aj posledný, a možno to čo tu píšem raz budem chcieť vymazať lebo moje pochybnosti sa vytratia, a ja budem aspoň nejakú dobu šťastný. Ale nebudem si robiť zbytočné nádeje a radšej sa na svet budem prizerať triezvo.
Tvoja ignorancia ma chvíľami privádza to šialenstva. Zase si len myslím že je to len moja paranoja ktorá je čím ďalej tým väčšia. Ako môj zrak, ktorý ma čím ďalej tým menej poslúcha, ako keby mi moje podvedomie radilo: Neviď ! Čo oči nevidia to srdce nebolí. Ale o sluch prísť nechcem. Hoc mi je tvoj hlas milý, aj tak by som bol niekedy radšej keby som ho v živote nepočul. Keby si mi vtedy po druhé nenapísal, keď som zrušil tvoju správu. Keby si mi bol aspoň ľahostajný, keby si ty o mňa bojoval. A keby som nemusel písať toto aby som si to aspoň ako tak v tej mojej hlave ujasnil. Nie som šťastný človek a asi ním nikdy nebudem, stále mi niečo chýba k dokonalosti, a teraz si to ty len si to neuvedomuješ. Serie ma že sme od seba tak ďaleko, serie ma že sme sa videli iba raz a serie ma že neviem ako na tom s tebou som. Čo ma tam po tvojom lichotení čo ma tam po tvojom maznaní sa. Keď vlastne ani neviem na čom sme. Sme len dvaja ktorí sa raz za čas a uspokoja svoje potreby? Je v tom niečo hlbšie, alebo to len ja som tá roztrasená vŕba, ktorá sa trasie o každý svoj list ktorý musí kvôli jeseni zhodiť. Ty si pre mňa tá jeseň. To pre teba mi na mojej korune nezostal ani jediný lístok. Lebo všetky som ich dal tebe, hoc si to ani neuvedomuješ. Prečo ti to všetko neviem napísať? Čoho sa bojím? Čo môžem stratiť? Jediné čo sa mi môže stať je to že sa pred tebou strápnim a už ma nikdy nebudeš brať tak ako pred tým. Alebo si uvedomíš že ku mne vlastne absolútne nič necítiš. Alebo práve naopak...........Čo si to namýšľam všetko speje do čiernoty, v ktorej sa ukrývam pred svetom. Ktorý tak neznášam a robím si s neho posmech. Len s teba nie.....................

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu