"Kde?"
-Tam!
"Kde tam?"
-Veď ten s tou velkou hlavou čo nevidíš?
"Aha už vidím"
-Čo teraz?
"No plávajme preč hádam si ten kokot nemyslí že nás chytí s tou
márnou udicou za 5 korún."
A húf rýb odplával na opačnú stranu jazera.
Ozrutná postava rozloží rybársku stoličku, položí ju na
kamenistý breh a rozmýšľa ako sa posadiť bez toho aby sa labilná
konštrukcia rozpadla.
Podíde bližšie.
Do piče!
Kam tá stolička zmizla?
Zmätene sa obzerá okolo seba , nemohla predsa len tak zmiznúť, alebo
áno?
Bum! Šupa!
Žiarovka kdesi nad hlavou slabo zabliká a opäť zhasne.
Už som to skoro mal, už som to mal...
No tak zarozmýšľaj sa ešte raz, viem že je to utrpenie ale verím
ti!
Ustúpi o krok dozadu.
Stolička je opäť na svojom mieste.
Kork vpred.
Stolička je zase fuč.
Žiarovka opäť zabliká, chvíľu syčí a nakoniec sa rozžiari.
Ozrutná postava namáhavo stiahne brucho, a pozrie kolmo dole.
Stolička je tam.
Uvoľní.
Stolička je preč.
Neforemné ústa roztiahne do tupého úsmevu, obrovské telo zaleje
dobrý pocit z vyriešenej záhady.
Namáhavo sa usadí, a poškriabe sa pod nechutnou bradavicou na zle
oholenom líci.
Teraz už len čakať kým niečo zaberie.
A tak sedí.
Sedí.
Sedí a čaká.
Žiarovka kdesi nad hlavou je úplne studená, vyhasnutá.
Neprisadol som si vedenie?
Žiarovka stále nejaví známky funkčnosti.
A tak len sedí.
Sedí a čaká kým začnú brať ryby.
Blik... Blik... Bzzzz.. Blik..
Chabé pokusy o rozsvietenie a žiarovka opäť zhasne.
A tak zase len sedí a dúfa že konečne niečo chytí.
Bzzzz...
Slabý záblesk, za ním dva ďalšie a nakoniec sa žiarovka rozsvieti.
Zdesený sa pozrie pár metrov naľavo, presne na to miesto kde nechal
položenú udicu.
Ja idiot!
Veď som zabudol nahodiť!
Znechutený sám sebou sa postaví, zdvihne udicu a stoličku a poberie
sa späť ku autu.
Byť dement a rybár zároveň sa proste nedá.
Uvedomoval si to, ale iba v tých chvíľkových momentoch keď svietila
žiarovka.
Poskladal enormne veľké telo do smiešne malej favoritky, udicu so
stoličkou hodil na zadné sedadlo chytil sa volantu a zaradil
rýchlosť.
Brm brm brm brm.
Bože ako tá cesta dnes trvá dlho.
A to okolie je stále také isté....
Nestratil som sa?
Nie to nie...
Inštrukcie mal napísané fixkou na predné sklo, doľava a potom
stále rovno.
Nemohol sa predsa stratiť.
Ale niečo mi tu nesedí.
Prečo je tu také ticho?
BLIK!
Žiarovka sa rozsvietila tak náhle a jasne až si musel vlepiť facku
za vlastnú hlúposť.
Otočil kľúčom v zapaľovaní a konečne sa pobral domov.
Cestou rozmýšľal nad vlastným životom.
Účes podľa šerbľa, hlava dva razy taká veľká ako má zdravý
človek ale napriek tomu je tupý ako peň.
Obrovské pivné brucho mu prekáže pri šoférovaní a bradavica na
líci pomaly naberá rozmery golfovej loptičky.
A čo ho čaká doma?
Mama.
Bože, mám 32 rokov a žijem u matky.
A manželka.
S mojim vzhľadom sa vlastne čudujem že som našiel aspoň nejakú.
Len škoda že vyzerá ako zo zlého hororu.
A dieťa.
Pravdepodobne naň spustím krik užb za to že sa mi pozdraví.
Vždy som chcel dieťa.
Tak veľmi.
Ale to decko zdedilo moju hlavu.
Moju nenávidenú hlavu.
Skurvené decko to si odnesie!
Zaparkuje a vystúpi z favoritky korodújúcej od dátumu výroby.
Vchádza do vchodu.
Otvára výťah.
Prvé.
Prvé.
Prvé.
Prvé.
To boli štyri poschodia.
Vystúpi von.
Pivnica.
Tupo čumí na stenu a snaží sa pochopiť kde sa to posralo.
Nevadí.
Možno je to znamenie.
Od toho týpka tam.
Už si celkom presne nepamätám ako sa volá ale vraj ho ukrižovali
nacisti za to že im neprezradil tajomstvo kráčania po vode.
Znamenie že konečne niečo nájdem.
Celý šťastný z pivnice vytiahol detektor kovu a beží späť do
výťahu.
Tentokrát žiarovka priam žiarila.
Dokonca nezabudol ani stlačiť gombík.
Doma.
Konečne doma.
Dáme pivo, vypijeme pivo, potom možno ďalšie pivo a kuk nejaký
dokument o prvej svetovej aby som vedel čo vlastne hľadať.
Všetci spia.
Ako dlho som bol vlastne preč?
Nevadí.
Teraz je dôležité pivo.
A nezáživný dokument.
Sadá si.
Sedí.
Sedí.
Sedí.
Stále sedí.
Nakoniec zapol dvdčko.
Zajtra sa pustíme do hľadania.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár