Upozornenie: Akákoľvek podobnosť osôb z reálneho života s osobami opísanými v nasledujúcom príbehu je čisto, ale čisto náhodná. A ak sa niekomu zdá, že to tak nie je, tak môže ísť do piče.
Upozornenie č.2: Dajte si kinedryl aby Vám náhodou nedošlo zle.
Venované všetkým čo si myslia že drogy sú len o zábave.
On proste otvoril dvere do kupé a ostal prekvapene čumeť.
On, ktorý mal vždy a všade, za každých okolností, šťastie siahajúce do takých astronomických výšin že sa mu za celých 27 rokov života len jediný raz podarilo nájsť 5 pojebaných korún. A keď sa vezme do úvahy že dňa XY nejaký mysliteľ zaviedol euro, tak aj to bolo už pekne dávno.
Ečka vždy nenávidel, nielen za to že kusy odrazu zdraželi z kila na mrtve červené desiny, hlavne za to že staré dobré slovenské love boli podla jeho mienky praktickejšie, ale ešte hlavnejšie za to, že s plnou peňaženkou papiera sa cítil lepšie, ne jak teraz čo máš v buxe desivo zelené kilo a nič viac. (Aj to iba ak sa práve darí)
Možno práve preto si na svoj nový začiatok vybral práve Čechy.
Tak práve ON teraz stál zoči - voči prázdnemu kupé. Usadil sa na nepohodlnú sedačku a nervózne sa pomrvil, s myšlienkou na to či sa ho nezmocní panický strach z otvorených priestorov.
Vzdychol si.
S jeho šťastím sa sem tak či tak nanominuje ten najbizarnejší výkvet tohto mesta.
Pochvíli vošla dnu ryšavá pička ťahajúc za sebou monštruózne veľký kufor.
Zamyslel sa nad tým koľko môže vážiť a v duchu sa sám so sebou stavil že keby na váhy položí onen nesympatický kufor a na druhú stranu dospelú kravu, tak si úbohý dobytok, tak si úbohý dobytok ešte pred porážkou obzrie svet z výšin.
Scéna jak z modrého z neba.
Raz to musí vyskúšať. (ne modré z neba ale porovnať váhu kravy a kufra)
Vždy sa mu ryšavé dievčatá páčili, no táto bola na jeho vkus príliš chudá, tak len nadvihol obočie a pobavene sledoval ako sa snaží vyložiť kufor na tú mrtvu poličku nad sedačkami čo vo vlakoch bývajú.
Slečna po chvíli pochopila že jej konanie je bezvýsledné. On sa na chvíľu pozastavil nad jej mentálnymi schopnosťami, pretože jemu to bolo jasné hneď od začiatku. Zhodnotil situáciu tak že jej inteligenčný kvocient je približne totožný s jej váhou a začal vo vrecku loviť mp3jku.
Dievčina si sadla priamo oproti nemu, zatlačila kufor pri okno, prekrížila si ruky a ostala naňho zazerať.
Salámisticky pokrčil plecia a začal sa preklikávať albumami. Zamyslel sa nad tým prečo mu je vždy ľúto vymazať veci ktoré už dávno nepočúva.
Po horlivom preklikávaní ktoré určite bolo počuť až do vedľajšieho vagóna sa zastavil pri Ťažkých Czinkách. Ďalľím paradoxom v jeho zmýšľaní bolo, že napriek neustálemu pokroku v oblasti hudby počúval čím ďalej tým staršie albumy.
Vopchal si do uší staré slúchatká ktoré držala pokope už len dobrá vôľa a nemalé množstvo izolepy od staréhoJana z Humenného čo keď sa nasral tak hútoril.
"Šicke gráty budú vyucírané" a podobné drísty.
Býval s ním istú dobu na ubytovni. Divný chlapík.
V šuflíkoch mal nastrkaný arzenál od výmyslu sveta, od striekačiek až po svaté obrázky. Po čase začal nekontrolovateľne nasávať a tak ho z práce vypoklonkovali takže On ostal bývať sám.
Stlačil play.
Potom stlačil play ešte asi osemkrát lebo prehrávač sa mu ako obvykle zasekol. Nakoniev vytiahol baterku, vložil ju naspäť a práve keď sa chystal celý proces preklikávania zopakovať, ho čosi štuchlo do ľavého boku.
Obzrel sa tým smerom a zistil že sa naňho škerí už od pohľade polodementný chlapec. Ani nepostrehol kedy prišiel.
Vytiahol jedno sluchátko z ucha a práve keď sa už už spýtal či chlapča poblúdilo ho predbehol s vetou:
"Ahóóój, ja sa volám Vladko Šulaj."
A s prihlúplou veselosťou mu podával ruku. On si ju opatrne obzrel. Mal na nej niečo zasušené, podobalo sa to na sopeľ a On fakt dúfal že to neni nič horšie.
-Ja som Hatlapatlanina Z Užívania Pedra- Odpovedal a vložil sluchátko späť na miesto.
Vladko ostal nechápavo pozerať, ruku ešte vždy poriadne nestiahol a oprotisediaca mierne pootvorila ústa takže sa mu naskytol výhľad na jej mandle.
Nedbal.
Vlak sa už dávno pohol.
S malou dušičkou opäť stlačil play a keď začali znieť bicie usmial sa.
Pozoroval ako sa za oknom monotónne mihá jednotvárna krajina a dumal. Škrelo ho že situácia v Čechách sa nevyvinula podľa jeho predstáv. Za všetko mohli automaty. Nechápal ako je možné že dokázal zo dňa na deň seknúť s parnom a vypadnúť z Mesta, no keď sa posadil za mašinu si nedokázal povedať dosť až kým do nej nenahádzal aj posledné drobné. Niežeby sa opúšťal pre veci ako sú peniaze, už dávno chápal že život je o niečom inom. Ale niekedy ho aj tak pochytila slabá chvíľka, napríklad pred mesiacom, keď za večer pretočil 10, sa nasraný postavil na stoličku a síkal na monitor automatu až kým mu vyhadzovač nepritankoval takú že...
Z myšlienok ho vytrhlo štuchanie do ľavého boku. Vytiahol slúchatko z ucha a obzrel sa tým smerom.
"Ahóóój, ja sa volám Vladko Šulaj." Načal chlapec konverzáciu.
-Epické.- Poznamenal On a vložil slúchatko späť do ucha.
Zamyslel sa čím si mohol takto zasrať karmu a spomenul sa na oprotisediacu ktorej nepomohol s kufrom. Odrazu mu bolo všetko jasné.
Zahladeľ sa von špinavým oknom.
Pristihol sa pri tom že má strach z toho že sa vracia do Mesta. Za tie roky na perníku si pohneval noše ľudí.
Začalo to tým že okradol istú partičku varičov pre ktorých predával keder - polovicu z posledného varu prefetoval a druhú nahádzal do strojov.
Pokračovalo to tým že ho chytili s kubíkom a po šesťhodinovom výsluchu na kriminálke po ktorom mu na pamiatku ostal pokrčený nos, natrel dílera lebo si nechcel ísť sadnúť, a sériu potkaních činov zakončil tým že bez chrbtovej kosti nechal zmárovať chalana ktorý ho porobil o pár korún.
Keď tak nad tým rozmýšľal, bolo mu odrazu jasné prečo odtiaľ dokázal tak rýchlo vypadnúť. A keď sa nad tým zamyslel eštejšie, tak sa mu tam vôbec nechcelo vracať.
V tom mu niť prerušilo opätovné štuchanie do ľavého boku. Vyškieral sa naňho Vladko. Vytiahol sluchátko a prehovoril:
-Budem hádať. Voláš sa Vladko Šulaj?
"Aj to, ale počúvaj, ja keď som mal 9 rokov tak som robil so zbíjačkou."
On zdesene vytreštil oči.
-A keď si mal 13 mal si už nakreslený plán na raketoplán?
Vladko smutne sklopil oči a uši.
"Maminkina maminka hovorila že sa nemám rozprávať s cudzími ľuďmi."
To už bolo naňho moc, schytil svoje pakšamenty a trielil z kupé von.
Prešiel celý vlak no nikde nebolo voľné miesto.
No jasné, to moje vyjebané šťastie, pomyslel si.
Ostal stáť na chodbe posledného vagóna. Zamyslel sa nad tým celým ešte raz. Odvtedy čo zmizol z Mesta prešlo už 6 rokov, pribral 35 kíl, začal si holiť hlavu a nechal si narásť bradu na štýl pakistanského utečenca. Polku z ľudí čo ho nemali v láske už určite zavreli a tá druhá je pravdepodobne po smrti. Možno to nakoniec zvládne.
V takýchto úvahách bol zahrabaný zvyšok cesty do Mesta.
Nakoniec sa mu podarilo docestovať bez toho aby znova stretol Vladkoa čo ho celkom tešilo. Na stanici si založil slnečné okuliare a ošúchaným benzínovým zapaľovačom si pripálil pokrčenú marsku ktorú vylovil z balíčka čo vyzeral ako požutý a vykročil.
Mesto sa skoro vôbec nezmeniuli, akurát čo to tu vyzeralo ešte viac ošumelo.
Bezdomovci na stanici, fetky postávajúce pri herniach, primladé mamičky s kočíkmi a nepekne chudí obsmahlíci s retázkami vážiacimi viac ako oni čo sa plašia po meste ako vačice, to všetko ostalo, len tváre sa zmenili.
Po chvíli dorazil do svojej garzónky. Teraz bol rád že ju neprestal platiť aj keď v Čechách sa často ponosoval že mu znižuje rozpočet.
Cestovnú tašku a vak v ktorých mal ledabolo nastrkaný celý svoj majetok nechal pohodené na chodbe a zvalil sa na gauč. Vytiahol z uší slúchatká a napchal ich do vrecka. Tak či tak by sa mu boli zamotali, aj keby boli z roxoru a ne z gumy takže sa s tým nezaťažoval.
Chvíľu bolo ticho.
-Chce to pivo.- Vyhlásil odrazu a začal zo zadného vrecka dolovať peňaženku, čo bolo dosť náročné nakoľko ležal na chrbte a otáčať sa mu nechcelo.
Nakoniec sa mu to podarilo. Otvoril ju aby skontroloval jej obsah.
20 eur ktoré vyfasoval v zmenárni za posledné koruny, šprcka ktorá pri jeho prudko aktívnom sexuálnom živote bola už určite po expirácii a občiansky preukaz na ktorom vyzeral ako debil.
Otrávene spustil ruku s peňaženkou k zemi, vyvrátil oči a zamyslel sa nad tým prečo na každej úradnej fotke vyzerá ako retardovaný.
Po chvíli si znechutene priznal že je zasa raz na nule, no chuť na čapované ho tak či tak donútila postaviť sa. Royal je predsa tu cez ulicu a tak sa ta vybral rezkým krokom.
Za barom stála ako obyčajne Ľudmila. Neušlo mu že už jej vypadol aj posledný zub. Vo všetkých ostatných herniach robili pekné mladé babny a tak celkom dobre nechápal prečo si najviac obľúbil miesto kde nalieva takáto vykopávka. Vypýtal si pivo a práve keď sa chystal zapáliť si, mu na pleci spočinula ruka.
Obzrel sa za ňou a zbadal Týpka. V hlave sa mu okamžite začali premietať spomianky na časy keď fetil. S týpkom už mal čo to za sebou, bral ho ako kamaráta a mal ho celkom rád, no nikdy mu nezabudne tú noc keď sa prešlahal na jednom parkovisku a Týpek ho tam nechal ležať ktovieako dlho. Živo si pamätal ako si stieraz z tváre termix a uvedomil si že ľudia sú kurvy ktoré vždy kopú len za seba. Možno práve v ten deň začal byť taký istý hajzel ako všetci, ba možno aj o čosi väčší.
"More počúvaš ma ty vôbec?" Vytrhol ho Týpek z myšlienok.
"Myslel som že si umrel! Čo si sa neozval? De si bol?"
Z tváre mu neschádzal úsmev.
On mu všetko vysvetlil, až na pár drobností.
Skončili pri strojoch. On roztočil Chip Runner a chvíľu bolo ticho.
"Hviezdičky nehráš?" Spýtal sa Týpek.
-Ne, to je predsa tvoja hra.- Odpovedal.
"A toto zas tvoja, vždy keď niekto hrá Chip a nedáva mu podotkne že by si tu mal byť aby niečo padlo.
Paráda. Takže naňho nezabudli. Nevedel či sa má smiať alebo plakať.
Nejakú dobu sa ozýval len zvuk automatu roztočeného ako osemvalec.
Po polhodine za ktorú stihol prehrať takmer všetko a dozvedieť sa haldu informácii o tom koho zavreli a koho pustili sa zbadali vonku pred herňou.
On mal vo vačku 5 eur, Týpek nič.
-Dáme víno?- Ozval sa On.
"Jedine biele."
Cieľ bol stanovený a tak vyrazili. V sudovom si nechali načapovať biely strik, kúpili cigarety a pobrali sa zašiť za športovú halu a nasávať.
Točili flašu a spomínali na staré časy. Vyťahovali sa zážitky s fetom a On si po chvíli uvedomil že čím viac mu víno stúpa do hlavy tým viac má chuť naťahať sa.
Už dávno bola tma.
Ako sa fľaša míňala noc začínala byť lepkavá. Ani jeden z nich nepil často takže víno spravilo svoje.
-Zvládol by som ešte jedno.- Smutne poznamenal On keď vycedil posledné kvapky.
Začal ľutovať že neosíkal automat aj dnes, lebo love na ďalší strik už neboli.
Začali rozoberať ľudí od ktorých by mohli pozgýňať peniaze. Nakoniec prišla reč na Hentoho.
"No jasné, veď je u Riša na byte, určite nasávajú!" Zajasal Týpek
-Taže...!- Zakoktal sa On.
-Dopiče. Takže tam nesmieme chýbať ne?- Dostal zo seba po chvíľke námahy a obaja tackavo vykročili do noci.
Cestu ktorá normálne trvala pol hopdinu zvládli za rekordnú hodinu a štvrť, leboi Týpek sa každých 20 metrov potreboval vymočiť a celou cestou niekam horlivo smskoval. On bol v duchu spokojný že jeho obličky už nejsú v takom horibilnom stave. Týpkovmu smskovanie neprikladal žiadny význam, bol predsa narkoman, celý život niečo riešil.
Nakoniec dorazili do baráku kde býva Rišo. S Hentým sa zvítali na chodbe pred bytom.
Hentoho považoval za svojho najlepšieho priateľa. Pomáhali si keď sa jedného dňa obaja ocitli na ulici, spájali ich dlhé roky highlitov aj pádov, šťastia aj sĺz.
On bol nesmierne rád že ho vidí.
Vošli do bytu.
Už roky k parnu ani nepričuchol, no tu jasne cítil prenikavý zápach jódu a toluénu. Okamžite mu bolo jasné že sa tu prednedávnom varilo.
Pred očami mu okamžite začala blikať pomyselná inzulínka.
Ďalšia scéna jak z modrého z neba.
Podla ruku Rišovi a vpadol do obývačky kde bľabotala partia nacápaných ľudí. Každému podla ruku a zabudol jeho meno ešte skôr ako ho stihol dopovedať.
Uvedomil si že Týpek a Henten sa niekam stratili. Vybral sa presnoriť byt a objavil ich v kuchyni, potichu o niečom diskutovali a keď ho zbadali okamžite stíchli. Nepozdávalo sa mu to. V tom si všimol že Henten naťahuje zo štupla do inzulínky a na všetko zabudol.
"Páliš nie?" zaškeril sa Henten.
Na okamih zaváhal. Bol čistý už 6 rokov, nebol si istý čo to s ním spraví. Nakoniec dospel k záveru že po toľkých rokoch sa mu nemôže nič stať keď si raz strelí.
-Daj toi sem!- Odvetil dychtivo a zobral si od neho ihlu.
Pár krát zapumpoval ľavačkou a pravou rukou našiel miesto v ohybe lakťa kde mu na pamiatku ostala nepekná jazva po vpichoch. Ponoril hrot do mäkkej kože a potiahol piestom.
Netrafil, do inzulínky nabral len vzduch.
"Zabudol si ako sa to robí?" Zasmial sa Týpek.
Nevnímal ho. Vytiahol ihlu z ruky a pichol ju naspäť. Zatajil dych a znova potiahol piest.
Krv.
Sledoval ako sa tekutiny zmiešavajú a potom potlačil.
Svet sa mu nekontrolovateľne roztočil ešte skôr ako vytiahol ihlu z ruky.
Naplo ho, začal kašľať. Kontúry okolia sa rozostrili, stratil pojem o čase a priestore.
Posadil sa na dlážku a zavrel oči. Cítil ako ho unáša vlna všeobopínajúcej energie.
Otvoril oči práve včas aby si všimol že mu na hlavu letí Týpkova päsť. Zaregistroval tupé plesknutie keď mu hánky dopadli na obočie a zložilo ho na zem. Henten mu z celej sily dupol na tvár. Uvedomil si že má zlomený nos no bolesť neregistroval.
V tom flash začal ustupovať.
Opäť sedel na dlážke. Týpek a Henten ho pozorovali. Po chvíli si uvedomil že nič z toho sa nestalo.
-Dám vám radu do života.- prehovoril po chvíli.
"Som samé ucho." odpovedal Týpek.
On chvíľu nervózne preskakoval očami z jedného na druhého a nakoniec sa zastavil pri Týpkovi.
-Nikdy nejedz žltý sneh. Ver mi.
Tí dvaja vyprskli do smiechu
-Kurva potrebujem odtiaľto vypadnúť.- dodal.
Týpek s hentým sa zháčili.
"Veď si len teraz došiel poď sa baviť..." Začal Týpek no On ho prerušil.
-Potrebujem zmiznúť, idú po mne, nerozumieš tomu?
"Kámo čo ťa prejebalo?" neisto sa spýtal Týpek.
Otočil sa na päte. poriadne ho krútilo takže sa udrel o roh stola a chvíľu mu trvalo kým sa zorientoval no nakoniec našiel dvere do chodby. Vbehol tam a začal sa obúvať.
"Nikam nechoď čo robíš?" Snažili sa ho zastaviť
"Dobre im jebe." Ozvalo sa z obývačky.
V mysli sa mu okamžite začal odvíjať obraz.
Majiteľ hlasu ležal oceľovým lankom zviazaný na kuchynskom stole a On sa k nemu blížil s vidličkou s jasným cieľom mumifikovať ho.
V tom si uvedomil že ho zadrelo.
Ako dlho tam stál zohnutý so šnúrkami v rukách?
Týpek a Henten sa nahlas smiali takže asi dosť dlho. Ich smiech znel akosi hrozivo. Všimol si že tváre majú zastreté desivým tieňom.
Otočil sa k dverám, otočil kľučkou a potiahol. Zamknuté. No jasné, zaplatili si ich. Vynútený odchod z Čiech, návšteva herne, Týpek a Henten, to všetko bola hraná fraška s jediným cieľom - dostať ho do tohoto bytu.
Vedel že čoskoro sa dovalia všetci ktorých ojebal. Cítil ich príchod každou bunkou svojho tela.
Prestávala to byť sranda.
V zámku zbadal kľúče.
Začal nimi rýchlo točiť. Týpek a henten vkuse čosi drmolili, nejasne z toho chápal že sa ho pokúšajú zdržať dnu aj keď slovám vôbec nerozumel.
Otočil kľúčom druhý krát a dvere povolili.
Zbehol po schodoch, prudko rozrazil vchodové dvere a ovanul ho chladný vietor.
poobzeral sa a stiahlo mu hrdlo. Z opačnej strany ulice sa k nemu blížila postava v kapucni. Rýchlou chôdzou vyrazil opačným smerom.
Z paneláku sa vyrútili Týpek a Henten. Behom sa pustili za ním. Dobehli ho na rohu ďalšej bytovky, kde zbadal partiu postávajúcu pri schodoch a akurát sa chystal na útek. Henten ho schytil za rameno a pokúšal sa zastaviť ho.
Vytrhol sa mu.
-S kým ste sa dohodli? Ako ste mi to mohli spraviť?- Štekal
"Počúvaj ma ukľudni sa, myslíš že by som ťa potopil? Ako môžeš mať zo mňa stavy po tom všetkom čo sme si prežili?" Henten mu hľadel do očí.
V podstate sa mu to zdalo logické, niekde v hĺbke neveril že by ho zapredal najlepší priateľ.
V tom si všimol čiernu Octaviu pomaly sa šinúcu ich smerom.
Zmocnila sa ho definitívna beznádej. To sú oni.
Pustil sa do šialeného behu. Po pár minútach zastavil. Srdce mu búšilo prirýchlo, adrenalín sa miešal s perníkom.
Sledovali ho z každého okna. Cítil ich pohľady. Ako to že ich je odrazu toľko veľa?
Myslel si že sa stratil aspoň tým ktorí ho sledovali vonku, no mýlil sa. Spoza jedného rohu sa behom vynorili Týpek a Henten. Bežali jeho smerom. Pri druhom rohu stáli postavy v šiltovkách.
Doplašene si to jebal cez trávnik, smeroval k náprotivnému paneláku. Zúfalo túžil nájšť miesto kde naňho nebudú môcť skočiť - herňu, krčmu, obchod, hocičo kde je dostatok svetla, takto ho mohli prepadnúť spoza každého tieňa.
V tom si uvedomil že nevie kde je. Droga ho dokonalo ovládla.
Nervózne kmital očami sem a tam, hrýzol si vnútornú stranu líc a neprítomne si oblizoval opery. Vedel že by to nemal robiť, že ak sa dožije rána dopraskané pery mu spôsobia muky.
Nedbal.
Znova sa pustil do behu.
Každú chvíľu menil smer, boli všade. Na každom rohu, v každom aute, za každým oknom. Mesto sa nimi priam hemžilo. Týpek a henten mu boli stále v pätách.
Po chvíli z bočnej uličky vybehol na hlavnú cestu. Na chvíľu sa mu uľavilo, no potom si spomenul na tých dvoch čo mal v pätách a znova sa pustil do behu.
Bežal po hlavnej smerom k svojmu domu.
Ak sa tam chcel dostať znamenalo to že musí prejsť uličkou medzi ubytovňou a garážami.
Na streche jedenásťposchodovej ubytovne bol postavený nonstop bar s terasou. Top Caffe, tak sa to tam volalo.
A práve tam sa teraz viezol výťahom, po tom čo zistil že uličku zahatala skupina postáv.
Výťah zastal, dvere sa otvorili a on stál uprostred baru.
Okamžite pochopil že spravil chybu.
Boli aj tu.
Premeriavali si ho nenávistnými pohľadmi.
Niektorí dokonca vstávali zo stoličiek.
Zúfalo vybehol na terasu. Keď sa obzrel, videl že minimálne polovica ľudí je natlačená pri dverách a meravo naňho hľadí.
Niekde na vedľajšej bytovke sa otvorilo okno.
V tom mu svitlo: sniperi.
Nezvládol ten nápor a rozbehol sa k okraju budovy. Prešvihol sa cez zábradlie a padal do hĺbky. Asi na pol ceste mu docvaklo že dosiahli to čo chceli...
Týpkovi, ktorý bežal kúsok popredu chvíľu trvalo kým si uvedomil čo sa stalo. On sa doslova rozprskol na betóne len meter od Týpka a zafŕkal mu nohavice krvou a ktovieakým iným bordelom.
V meste bolo ticho.
Jediní ktorí vedeli o jeho príchode a smrti boli Týpek a Henten, plus pár ľudí z bývalej partie. Okrem nich už naňho dávne všetci zabudli.
Jeho hriechy už dlho nikoho nezaujímali.
Pochovali ho o dva dni, na kraji cintorína medzi jemu podobné stratené duše, pod lacný náhrobok ktorý zaplatilo mesto.
Na pohrebe boli iba Týpek a Henten.
Pár hodín po obrade sedeli na rúprach za stanicou kde sa obyčajne strieľalo.
Dlho bolo ticho.
Potom Henten vytiahol parno v zatavenej striekačke. chvíľu na ňu hladel, potom ju odzátkoval a pomaly začal sypať jej obsah na zem.
Týpek mu nepovedal ani slovo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zdasati
21. 9.sept. 2014 17:13
ty aj zijes?
2
Je super ako vieš skúsenosti pretaviť do príbehu, myšlienkových pochodov a činov, ktorými oplývajú postavy. Je to surové a podobá sa mi to z časti na autorov, ktorých veľmi nemusím pretože sa očividne o tú surovosť silou mocou snažia a tak sa ma v konečnom dôsledku napriek neodškriepiteľnej podobnosti s realitou príbeh nedotkne ani len za predkožkou.
Toto však fungovalo a tou paranojou si to zabil najviac, toľko situácii čo sa mi pred očami poodohrávalo zároveň s príbehom...
No proste trefa čo sa mňa týka.
Toto však fungovalo a tou paranojou si to zabil najviac, toľko situácii čo sa mi pred očami poodohrávalo zároveň s príbehom...
No proste trefa čo sa mňa týka.
3
pod tou ryšavou cestujúcou z veľkým kufrom z Čiech som sa úplne videla
5
tybláho, toto je úplne najviac pecka, aj ked' i prvá verzia ma riadne dostala!! mrazí ma... kámo vydaj knihu!!!
Napíš svoj komentár