Celkom iný svet - krv mi steká po brade

Oči sa mi rozlepili a pot mi stekal po tvári. Pozeral som sa okolo seba a len sťažka si uvedomoval situáciu, ktorá ma postihla. Najzvláštnejších desať minút v mojom živote ho zmenilo zrejme už navždy. Zaujímavé bolo, že som si kedysi hypoteticky myslel a predpokladal som, že situácia podobného kalibru by mi bola vlastne potešením a príjemným únikom od strastí všedného života. V hlave mi veľmi silno udieral bubeník na spánky a celé telo mi zvláštne brnelo. Nemohol som tomu uveriť, zbesilo som krútil hlavou a pozeral sa okolo seba. Viedol som sám so sebou tento zvláštny, pokojný monológ a zároveň som hystericky ziapal a trhal si vlasy. Prvotný šok bol ťažký, a to, čo nasledovalo po ňom, bolo ešte viac. Držal som sa za brucho. Pozvracal som sa. Oči som mal červené a plné prachu, na tvári jazvy, v hrudi strach. Pravý, surový a nefalšovaný strach.
Netrvalo to dlho. Nebolo to plánované. Nebolo to očakávané, príjemné alebo nepríjemné. Jednoducho to prišlo.Pozeral som sa vtedy tak, ako každé ráno z okna na moju milovanú Prahu, na Vltavu ktorá sa ticho ovíjala okolo svojho koryta, na ruch ulice. Obloha bola neobvykle šedá, aspoň na toto ročné obdobie. Mohli to byť výkyvy počasia, kto vie. Kľud preťal jemný, bledý záblesk. A ticho. Absolútne ticho. Niekde som raz čítal, že vedci vyvinuli kvapalinu, do ktorej keď ponoríte živú bytosť, nepočuje vôbec nič. A keď ju vytiahnete, zistíte, že sa absolútne scvokla. Mohla to byť podobná situácia, ľudia, ktorí boli na ceste do práce, teraz začali zbesilo pobehovať a rozhliadať sa okolo seba, s nepríčetnými pohľadmi v očiach. Možno nejaký prírodný úkaz, možno posun časopriestoru. Ani som si to nevšimol a už som si trhal vlasy s nimi. Moje vedomie bolo odtrhnuté od podvedmia a od tela zároveň. Každé z nich si robilo, čo chcelo. Nebo sa začalo otvárať, bola za ním tma. Z tmy sršali blesky, z bleskov sršala smrť, a zo smrti už nesršalo vôbec nič. Domy sa rúcali, voda v rieke vrela, stromy sa vyvracali aj s koreňmi. Posledné, čo som vtedy stihol zaregistrovať, bol blesk rútiaci sa priamo na mňa. A potom už len čierno.
Pozviechal som sa z trosiek, oprášil sa, pretrel si oči. Všade plamene, dym, zrúcané búdovy, mŕtvi ľudia. Som jediný, čo prežil? Jediný, čo dokáže triezvo myslieť? Vždy som bol racionálny človek, vždy som sa vedel ako-tak obracať a popasovať so situáciou, s ktorou som sa stretol. Pri apokalypse to môže vyznieť trochu zvláštne, no spravil som tak i teraz. Takticky som premýšľal. Chce to zohnať nejakú potravu. Nejaký dočasný prístrešok. Skúsiť nájsť ďalších ľudí. A potom začať pátrať po príčine. Bol som na zemi na všetkých štyroch, sťažka som dýchal a vykašliaval popol. A v tej chvíli som sa musel zúfalo rozosmiať nad utopizmami, nad ktorými som premýšľal. Oprel som sa o múr, vytiahol mincu a vyhadzoval som si ju. Orol, hlava. Orol, hlava. Momentálne asi najlepšie využitie peňazí, za ktorými som celý život bežal. Keby som bol niekedy premýšľal o tom, že z ničoho nič skončí svet, určite by som prestal.
Prinútil som sa vstať a spraviť pár krokov. Zrejme som bol bez väčšej fyzickej újmy. Kiež by tu bol niekto živý. Dúfam, že sa mi podarí naraziť naňho. Múr vedľa mňa obil výstrel z pištole. Zahol som sa roh. Zas tak doslova som to nemyslel, do čerta, povedal som si a rozbehol som sa hore schodíkmi na terasu s dúfaním, že sa mi podarí tam ukryť. Teraz sa ukáže pravá podstata človeka. Je to zviera, ktoré chce získať svoj úlovok. Asi sa bude musieť prispôsobiť. Vzal železnú tyč zo zbúranej konštrukcie, ktorá padla pri terase, prikrčil sa pri schodoch a čakal, kým útočník výjde hore. Očividne bol natoľko blbý, zvedavý alebo hladný, že sa nechal chytiť. Netrvalo dlho a tyč v mojej ruke so železnou istotou (a konzistenciou) dopadla na zátylok. Zhostil som sa zbrane a šiel ďalej, cez zrúcané, rozbité mesto. Chvíľu som uvažoval, či z hnevu, rozmaru alebo iba z číreho faktu, že ma neviažu žiadne zákony, nedorazím toho hajzla, nerozmlátim mu tyčou hlavu na márne kúsky a nerozkrámujem jeho biednu telesnú schránku po celej terase, no zarazil som sa. Stále mi ostali aspoň aké-také morálne zábrany. Veď si predstavte toho chudáka, ktorý by potom zametal.
Šiel som ďalej, dozadu som nehľadel. Pozrel som sa na celú situáciu s akým-takým odstupom a uvedomil som si, že to vlastne nie je až také zlé. Živý svet mi nechýba a tu sa aspoň nebude dať z čoho vyberať a tak budem spokojný s tým, čo mám. Veľmi sa mi tá myšlienka zapáčila, tak som sa rozhodol, že idem hľadať ďalej. Zbraň za opaskom, železná tyč v ruke a krv na čele zrejme nevzbudzovali dojem priateľského altruistu, ktorý hľadá spriaznenú dušu, ale dalo sa povedať, že to malo isté čaro. Altruizmus a túžbu po spoločnosti však veľmi rýchlo zahnal škvŕkajúci žalúdok. Všetko zdochlo, stromy, polia, zvieratá. Prvé, čo nájdem, budem zrejme musieť zjesť, pomyslel som si s istým odporom a myšlienku som rýchlo zahnal. Ale keď som sa plahočil ďalšie štyri hodiny, veľmi rýchlo znova ožila. Neosudzujte ma, umieral som od hladu a príjemný pocit to nebol. Ohňa bolo všade dosť, so zákonom som si hlavu lámať nemusel a oproti mne si to šinul postarší bradatý chlapík. Keď ma uvidel, v očiach sa mu zračil strach, no z cesty mi neuhol. Asi si myslel, že keby uhol, zaútočil by som ako pes, ktorý sa práve rozbehol po utekajúcej koristi. A tak stavil na sebavedomie a odvahu. A bola to chyba.
Nikdy by som nepovedal, že ľudské mäso môže chutiť tak dobre. Bolo síce mierne sladkasté, ale zanechávalo výborný after-taste. Chcelo to ešte trochu majoránky alebo bazalky a bol by to naozaj výborný pokrm. Nemal som sa na čo sťažovať, keďže v mojej vtedajšej situácií nič iné pod zub nebolo. A ak jediné, čo je, ešte k tomu aj príjemne chutí, je to skvelý bonus. Možno máte pocit, že som z tej samoty, skľúčenosti, neistoty a strachu trochu cvokatel, a ja vám to nejdem vyvracať. Ale necvokatel som. Jednoducho som sa prispôsobil situácií.
Tentokrát som už kráčal s úsmevom od ucha k uchu, po špičkách, pozorne sliediac po novej koristi. Tento post-apokalyptický svet sa mi páčil čím ďalej, tým viac. Objavil som v sebe dávno zabudnuté chute, ktoré teraz mohli výjsť na povrch a slobodne si plávať a nažívať v mojom vnútre. Ani ma vlastne nezaujímalo, čo je kde nové. Vytiahol som poznámkový blok, ktorý ostal neporušený, a čmáral som si nejaké kresby, aby som zahnal dlhú chvíľu. Vždy som rád maľoval. Vášnivo maľoval. A mám vášne aj pre iné veci, ako som v posledných dňoch zistil. Stihol som zaregistrovať, že ľudia sa začali grupovať do nejakých zvláštnych útvarov. Výborne, aspoň budem mať všetku korisť pokope. A nebude mi nikam utekať. Všetci pekne na hromade.
Našiel som klavír. Bože, ako mi len chýbalo umenie. A zrazu tam stál, celkom neporušený, čiernobiely a majestátny. Sadol som a hral, hral som dlho, v rôznych tóninách, hral som s láskou, s vášňou. Prenášal som do hudby všetko, čo som za posledné dni zistil a zažil. Slzy mi stekali po lícach, telo sa skrúcalo v kŕči smútku a ja som len hral a hral. A mal som pocit, že pomedzi šedé oblaky sa zrazu preplazil lúč jasného slnka rovno na moje čelo. A bolo mi dobre, cítil som sa krásne vo svojej nepoškvrnenosti a dokonalosti, áno, som osveta zbytkov ľudstva, som svätý. Na brade mi zaschýňala krv.
Pršal zvláštny, kyslý dážď a ja som našiel na zemi noviny. Zdvihol som ich a otvoril. Očami som prebehol po titulke a zalial ma studený pot.

Amatérski vedci skúšali na dobrovoľníkoch nový supersilný psychotropný stimulant, cieľ pozorovania ušiel a pod vplyvom halucinácie zabil a zjedol šesť ľudí, je momentálne hospitalizovaný v liečebni a vedcom hrozí doživotie.

Tak tu ležím na bielom lôžku, kde mi každý deň nosia jedlo. Prebral som sa z halucinácie a už nie som tým, kým som býval. Život a čas je ubíjajúci a ja si ho krátim aspoň písaním týchto riadkov..

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu