Vitaj, vitaj, kričí na mňa majiteľka už z desiatich metrov jej zorného poľa. Dôstojná postaršia plnoštíhla dáma s okrúhlou tvárou a altruizmom v očiach. Možno vycítila moju nepriaznivú situáciu a rozhodla sa mi ten dom prenajať za takú dobrú cenu. "Dobrý deň", pokúsim sa vypotiť čo najzdvorilejším tónom, ktorý zrejme znie nasilu. Uvítal by som cigaretu, ale nechcem pred ňou fajčiť. Žeby náznaky džentlmenstva? Che, che.
"Môžeš v podstate robiť čo chceš, ale nechytaj sa týchto sošiek. A skús nezdemolovať nábytok. Raz za čas prídem poliať kvety. A pokiaľ možno, buď potichu. Susedia tu sú na hluk veľmi hákliví. Sú to pokojamilovní ľudia," rýchlo zo seba sype a potmehúdsky na mňa žmurklá. Ešte vysvetľovala niečo s kúrením, vodou a elektrinou, čo som si zo zdvorilosti vypočul, ale viac-menej som ju nevnímal. Cesta bola dlhá a ja mám hlad. Nemôžem sa dočkať vybaľovania.
Veža stojí, reproduktory stoja. Zbierka cédečiek stojí. Chladnička je preplnená jedlom, chladí sa whisky. Čakám na zotmenie a pripravujem si patričné množstvo ručne balených cigariet. Tie mám najradšej. Je z nich cítiť práca a príroda. Najradšej fajčím večer. Vtedy je najlepšie vidieť dym. Snáď tých pár hodín bez nikotínu ešte vydržím. Dovtedy sa pôjdem pozrieť na susedov, popýtam sa, kde sú najbližšie potraviny a tak. Vkladám do veže cédéčko. Louis Armstrong a jeho božské trúbky. Keď už nič iné, keď už je všetko prázdne a skazené a keď pochybujem o existencií čohokoľvek a začínam byť presvedčený o tom, že všetko okolo nás je virtuálna ilúzia, aspoň mám istotu, že jazz je reálny.Niečo, čo neexistuje, by predsa nemohlo byť tak kurevsky dobré. Vysedávam v kresle a pohupujem nohami. Vstávam, vyberám z chladničky whisky, nalievam do pohára. Opäť si sadám. Popíjam, počúvam hudbu. Dokonalá pohoda. Ešte by to chcelo nejakú ženskú. V tom ktosi búcha na dvere. Žeby ma tí susedia predbehli? Sťažka a vzdychajúc vstávam, pomalým, nemotorným krokom sa premiestňujem ku dverám. Otváram.
Spred dverí sa na mňa mračí šedivý šesťdesiatnik opierajúci sa o paličku. Pri nohách mu pobehuje malý, hnedý pes, ktorý na mňa vyskočí a začne ma olizovať. Jemu ani nenapadne ospravedlniť sa. Vlastne mu ani nenapadlo pozdraviť. A skôr ako som stihol pozdraviť ja, začal pindať.
"My tu máme radi ticho, mladý pán. Tie vaše trumpety a trombóny vypnete, to je dúfam nad slnko jasné, všakže, mladý pán. Tuto platia iné pravidlá, na aké ste zvyknutí z veľkomiest! Takže, mladý pán, sa buď prevychováte a zmeníte režim vy sám, všakže, alebo to spravíme za vás my, domáci!"
Vyjavene pozerám na sprchu slov, ktorá poletuje vo vzduchu a ešte mi nestihla naskákať do uší. Potom vyjavene pozerám na neurotického chlapíka. Potom vyjavene pozerám na skákajúceho psa. V diaľke zbadám jeho manželku. Pridáva sa k pindaniu, zatiaľ iba nevrlým pohľadom.
"Je to až tak nahlas..?"
"Samozrejme, že je to nahlas, mladý pán." Manželka len prikyvovala ako robot. "Ruší nás to a ruší to našu pohodu a pokoj, ktoré si veľmi ceníme!" Vyhýbam sa mu pohľadom a pozerám sa na psa. Uľavuje si na mojom trávniku. Ukážem smerom k nemu. Tí dvaja sa otočia a usmejú sa. "Máte šťastie, toto mi zlepšilo náladu. Pozri, miláčik," otočí sa na manželku, "Fluffynko kaká." Neverím vlastným očiam a ušiam. Opäť otáčajú na mňa. "Takže naposledy. Tieto vaše hlasné seansy tu nebudeme trpieť. Okamžite to vypnite." Kráčam k veži, stišujem zvuk.Premiestňujem sa ku dverám."Veď preto," tentokrát hovorí manželka.Bez pochodujú preč a očividne ani nemajú toľko taktu, aby si exkrement ich štvornohého pokladu zobrali so sebou. Dnes sa na ten obchod vykašlem. V chladničke mám stále žrádla dosť.
Stmieva sa. Oblasť zahaľuje príjemný tmavý kúpeľ. Beriem prvú cigaretu a zapaľovač. Zapaľujem, fajčím, vyfukujem dym, počúvam, tentokrát už úplne potichu, saxofón Johna Coltrana a snažím sa nemyslieť na negatíva, ktoré deň priniesol. Už-už to vyzerá, že aspoň večer sa fakt podaril. Ale prečo by mal?
- Aúúúúúú!
- Ááúúúúú!
- Ááááúúú!
Doboha. Keby sa ten mizerný bastard aspoň triafal do tóniny. Ale on nie. A keby tí dvaja nafúkaní idioti aspoň neboli takí ignorantskí. Keby sa ma aspoň spýtali, či mi to vadí. Vadí, že vám náš Fluffynko serie na trávnik a vadí že v noci hučí na mesiac ako retardovaný by síce boli skôr otázky rečníckeho charakteru, ale mohli by ich posunúť bližšie k pravde. Vyfajčím ďalšie tri cigarety. Z okna, aby som nenaštval majiteľku. Takže hluk je ešte prenikavejší. Ak by sa ma niekto niekedy spýtal, ktorú zvukovú frekvenciu z duše nenávidím, nebolo by to škrípanie nechtu o tabuľu, nebolo by to štartovanie lietadla a nebol by to ani hlas potenciálnej svokry. Bol by to psí štekot. A na čestnom, druhom mieste to zavíjanie. Toto je logika, kurva, toto je logika. Majú radi ticho, ale svoju hnusnú malú beštiu nechajú zavíjať, koľko chce. Určite pre to, že "je taký zlatý".
Budím sa nad ránom. Hlava mi ide prasknúť. Vstávam, pokladám džezvu na sporák a varím si kávu. Vykukujem von z okna. Slnko príjemne hreje a na tráve sa na mňa usmieva ďalší čerstvý exkrement. Voda vrie, zalievam kávu, popíjam, nadávam. Umývam si zuby. Obliekam sa. Ešte nie som poriadne prebratý a už zas niekto drbe na dvere. Čo sakra chcú. Otváram a tam kto iní ako tí dvaja. Fluffynko ma nezabudne pozdraviť a oblízať, na čo oni chvíľku hľadia s nehou a láskou a potom opäť nahodia ich výrazový štandard.
"Máme ďalšiu výhradu, mladý pane." Neodpovedám, len apaticky hľadím. "A ten výraz si odpustíme, áno, mladý pane? Vec sa má takto. Celú božiu noc sme nemohli zaspať. Nenávidíme cigaretový dym, ja a Elma. Preliezol k nám až do spálne cez zavreté okná. Už nebudeme viac tolerovať žiadne fajčenie. Žiadne, rozumieme, mladý pane?!"
Stojím ako obarený. Potom sa ako-tak uvediem do koherentného stavu a snažím sa protiargumentovať.
"A to, že váš pes vyje na mesiac nepokladáte za rušivé?"
"Ale to je niečo úplne iné, mladý pane! Pes je živý tvor!. A časom sme si na to zvykli, je to vlastne taká uspávanka. Ale ten smrad! Nech to už necítim. Inak volám majiteľke!"
"Ale tabak bol tiež raz živý."
Môj skalný argument odignorovali.
Pohrozil prstom. Elma gesto roboticky zopakovala. Dvere sa zatreskli. Ukazujem vlastné gesto. Obávam sa, že ak sa to takto bude vyvíjať ešte chvíľku, o to, kde bývam, už nebudem mať núdze, lebo budem bývať v luxusnom drevenom jednoizbovom bytíku pár stôp pod zemou. Nenávidím pokojných a nekonfliktných ľudí!
Sedím v kresle a čakám na zázrak. Modlím sa k Alahovi, buddhovi, satanovi a iným bohom, ktorých dokážem napočítať.Čokoľvek. Čokoľvek.
Rodí sa vo mne nápad. Veď ja to môžem skúsiť aj úplne inou cestou. Priateľskou. Nekonfliktnou. Takou, akú majú radi.
Stojím pred zrkadlom. Upravujem sa, aby som vyzeral čo najslušnejšie. Premáham sa. A kráčam. Prichádzam k domu priateľských manželov a búcham na dvere (čo najnekonfliktnejšie.) Počudovane na mňa pozerajú. Začínam svoj monológ, ktorý som si pripravoval minimálne hodinu.
"Viete, pán a pani Jonesovci.. Už dlhšiu dobu vo mne vŕta svedomie a ja som si uvedomil, aký som bol voči vám hnusný a nevrlý. Preto by som vám rád navrhol odškodnenie." Veľmi podozrievavý pohľad. "Tak si to aspoň vypočujte. Viete, mrzí ma, ako som sa vyjadril o Fluffynkovi a vôbec. Tak som mu zariadil menší servis. Kompletné vyčistenie, odblšenie, vyvenčenie, jednoducho psí raj. Jeden môj blízky priateľ to robieva za celkom mastný poplatok, ktorý však teraz ide na mňa. A potom vás oboch pozývam na obed do thajskej reštaurácie."
Asi dve minúty na mňa čumia no napokon sa usmievajú.Zborovo. Zabralo to.
"Áno, Fudžima. Áno, áno, určite je to okej. O päť minút? Skvelé."
O niekoľko minút už dodávka s logom panvice odváža psa na špeciálny servis. A o niekoľko hodín už sedím s Jonesovcami v thajskej reštaurácií. "Teda, mladý pane, prekonali ste sa. Ten obed je znamenitý. To mäso je také lahodné a chrumkavé. Z čoho vlastne je?"
Záchod
Komentuj
6 komentov k blogu
1
bluepanter
10. 1.januára 2009 17:25
he he he...radšej sa nemali pýtať
3
pripomína mi to mierne roalda dahla. len škoda, že tá pointa nebola tak vypointovaná, že "spadnemisánkanazem".
v každom prípade sa to čítalo dobre.
a ak by mi mal niekto kecať do cigariet a jazzu, tak by som sa asi nezmohla ani na tie tri milé slová
v každom prípade sa to čítalo dobre.
a ak by mi mal niekto kecať do cigariet a jazzu, tak by som sa asi nezmohla ani na tie tri milé slová
5
plynulé, príjemne vygradované, atmosféra mi mierne pripomína francúzske krátkometrážne filmíky...
Napíš svoj komentár