Žiaľ, aj také dni sa stávajú. Keďže mám poriadne blbý internet, vďaka ktorému mám limit 5GB mesačne, za cenu normálneho internetu. Ale keďže ja som verný internetový fanúšik, tak Neprekročiť tento smiešny limit je doslova nemožné.
Našťastie som mal dnes školu, v ktorej som internet používať nemusel, lebo som na neho nemal čas. Ale problém nastal až po príchode domov. Z môjho počítača sa stala len kopa plechu vydávajuca zvuky a na obrazovke len zobrazuje len nejaké obrázky, ktoré vidím len keď zapínam, alebo vypínam PC. Ale dnes som to videl celý čas... strašné! Ešteže som si našiel malú prácičku, aby som tento pocit bezmocnosti nemusel pociťovať. Slúbil som jednej dobrej kamarátke, že jej niečo pošlem, tak som vypisoval obálku a tak. Popritom mi hrala celkom dobrá hudba, ktorú mohli spokojne počúvať aj moji milí susedia z oačnej strane ulice. Večer som mal ešte skúšku v divadle, takže som zasa nemusel sedieť za tou pípajucou debnou.
Skúška začína o 18:00, ale ja som sa vybral na čerstvý vzduch už o 15:30. Dnes bolo vonku úžasne teplo, čo mi len vyhovovalo. Bicyklovalo sa mi veľmi dobre. Hneď som sa vybral na poštu, kde som zaslal tú dlho očakávanú zásielku. A tu sa dostávam k tomu, prečo to bol deň plný spomienok.
Potom som sa vybral do parku. Ale čo tam? Park a hlavne veľmi krásne spomienky. V parku som nebol už veľmi dlho. Naposledy pár dní pred dušičkami, keď mi moja (dovtedy) milá povedala že chce ukončiť náš dovterajší vzťah (jednoducho povedané, mi v tom parku dala kopačky). Celý čas som mal nejaký blok ísť tam. Ale dnes som sa konečne odvážil. Prešiel som všetky cesty v parku. Bol to pre mňa veľmi zvláštny pocit. Ako sa spieva "neviem byť sám, v meste sám žiť, nechcem, neviem byť sám...". Žiaľ bolo mi veľmi smutno. Ani nie smutno, ale cítil som taku melanchóliu. Prišlo mi veľmi ľúto za všetkým čo sa v tom parku dialo. Sadol som si na lavičku, kde sme spolu sedávali a len tak som pozoroval prírodu. Ale nepočuval som ju, lebo mi hrali v ušiach mp3. Ešte nie som úplne pripravený byť na tom mieste všetkými zmyslami. Aspoň nie sám.
V tom parku sme spolu prežili dlhé hodiny. Dlhé prechádzky, ktoré nás nikdy neomrzeli. Dokonca nás neomrzeli ani v zime, keď bolo pár stupňov pod nulou a ja som jej ohrieval ruky svojimi stále teplými rukami. Alebo pamätám keď sme sedeli spolu na fontáne a ja som prvý krát v živote spoznal ako.... hmm.... ehm (o tom radšej pomlčím). Alebo Ako sme sedeli na amfiteátre na schodoch a prišla tam stará cigánka, ktorá sa pýtala, či tu nieje nejaký jej známi. Jednoducho je toho kopec. Žiaľ (alebo našťastie?) som už na veľa zážitkov zabudol, veď sa to stalo pred rokom.
O 17:30 som sa vybral na ďalšie veľmi spomienkové miesto, kde som taktiež tak dlho nebol. Je to taký pajzel pod plavárňou s priľahlým názvom - Ponorka. V tomto pajzli, čo si dnes hovorí reštaurácia, som sa dal so svojou ex dokopy. Tam padol náš (a môj vôbec) prvý bozk. Ale presne tak ako sa volá ten podnik, tak presne tak dopadol aj náš vzťah. Akurát dávali hokej, kde môj obľúbený tím HC Košice prehrával 3:1 so škaredou Blavou. Zistil som zváštny fakt: zmenili tam výber pív. Z môjho Kozla sa zmenili na Gambrinus a Šariš. No fuj! Ešteže kofolu nezmenili. Skončila sa prvá tretina, a vybral som sa preč.
Divadlo dopadlo dobre. Konečne budeme hrať. Skúška dopadla celkom zaujímavo. Texty si žiaľ herci nepamätajú. Ale veď nevadí, aspoň bude sranda . Potom som prišiel domov a internet mi stále nejde. Tak si musím počkať do polnoci...
Aby som to zhrnol: nevie mi niekto vysvetliť môj psychický stav? Prečo stále myslím na svoju ex? Preč beriem ten rozchod až tak tragicky? Ja už fakt neviem. Stále mi behá po rozume, stále ma fyzicky priťahuje (páči sa mi). Síce už sa správam normálne a snažím sa myslieť triezvo, ale napriek tomu každý deň ku nej zablúdi hoci aj malá myšlienka. Čo mám robiť aby som konečne dospel k záveru, že ona nebola až taká skvelá? Hoci teraz je mi trochu ľahostajná, ale nie je. Ja ani sám neviem. Už sa na ňu ani nehnevám, ani nič. Iba sa s ňou pozdravím, ale na konverzáciu nemám žalúdok. Moje pocity k nej su veľmi zmiešané...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
1. 4.apríla 2008 08:14
To je normálne a volá sa to postrozchodový šok. A ešte k tomu, keď ťa nechala ona a nenechal si ju ty. A okrem toho, to ešte neznamená, že to nemohla byť skvelá baba - takisto ako môj bývalý bol ten najskvelejší človek na svete - proste iba možno niečo nezvládala, alebo ako si ty povedal, bola to ponorka, to sa občas proste stáva.... za to sa ani vina nemôže pripisovať iba jednému. Mno a tak... dúfam, že sa to časom spraví...
Napíš svoj komentár