Toto je prvá z básni, ktoré som písal svojej bývalej priateľke. Písal som ich počas môjho pobytu v Anglickom Walsalle (neďaleko Birminghamu). Bol som tam sám celé leto, dlhých 7 týždňov. Myslím, že už ich môžem po takom dlhšom čase zverejniť....


Ležím tu na posteli sám,
žiaľ, nikoho pri sebe nemám,
aby som naň mohol hľadieť,
ani sa oň oprieť.

Verím, že ďiaľka nie je prekážka,
že láska je vec veliká,
čo nepozná prekážky,
a dokáže byť naveky.

Chýba mi tu človek,
ako chorému liek.
Stále myslím na neho,
začiatkom môjho výletu dlhého.

Teším sa z každého listu,
ktorý mi prinesie vec istú,
že ten človek ma veľmi miluje,
a že sa o mňa strachuje.

Neviem sa dočkať keď prídem domov,
konečne sa stretnem s milovanou osobou.
Od šťastia ma delí pár týždňov,
no mi to pripadá ako pár rokov.

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zmyja365  13. 5. 2008 15:07
rozchody bolia vždy...
Napíš svoj komentár