Postupom času prichádzali aj ostatní. Ako posledný prišiel aj náš autobus. Začali sme baliť kulisy a snažili sme sa ich poukladať dovnútra. Všetko šlo ako po masle, až kým sme prišli ku 6 metrov dlhým dreveným lávkam. Tie hebedá sa do kufra nie a nie zmestiť. Režisér so sklamaním skonštatoval, že scénu necháme doma. Hneď na to niekto dostal nápad: rozrezať dosky na polovicu. Po minúte ticha sme sa pustili do diela skazy.
Cesta trvala príliš dlho a prílišné teplo celej situácii nepridalo. No našťastie sa počas cesty nič výnimočné nestalo. Dorazili sme na obed. Všetko by bolo fajn, keby sme nemali vystúpenie o dve hodiny nato. Začal sa celý maratón vybaľovania, stavania scény a krátkeho nácviku na zoznámenie sa javiskom. Reťaz nešťastia nás neminula ani tu. Jeden z hercov tesne pred predstavením zistil, že topánky, v ktorých hrá, ostali doma. Potom, ako mu režisér vynadal, neostávalo nič iné, ako nájsť sponzora s rovnako veľkými nohami. V reštaurácii sa taký našiel. Sám pán vrchný! Upratovanie scény po predstavení sa neobišlo bez zranení: krvavý palec na nohe a zakliesnené triesky v dlaniach.
Ostali sme na Ťapákovcov, ktorí sa hrali po nás. Celý náš súbor to využil na doplnenie energie spánkom. Večer sme sa šli ubytovať do neďalekých Nových Zámkov. Nastal šok... ubytovali nás v blízkosti miestnej diskotéky, ktorú bolo aj kvalitne počuť...
Ráno sme sa zobudili a pustili sme si Zákrutu. S pozliepanými očami sme sa dotrepali do reštaurácie, kde nám dali niečo pod zub. Kvôli ďalším povinnostiam, ktoré mali niektorí členovia súboru, sme sa s organizátormi rozlúčili a nasadli do autobusu. No, ešte sme nešli. Náš šofér niečo riešil s kolegom, vodičom vedľa stojaceho Renaultu. Po chvíľke sa mu podarilo na štvrtý pokus nakopnúť svoju staručkú Karosu a hor sa na cestu! Bolo veselo. Režisér nás ešte raz pochválil za dobrý výkon a zanadávali sme si na porotu, ktorá nám neuštedrila žiadne ocenenie.
Ako sme tak šli, začal som sa vypytovať, čo to vlastne náš šofér riešil, keď sme sa zberali na odchod. Bol tu problém: kvôli problému s transformátorom, sa nenabíjala autobatéria. Ale nebral som to nijako tragicky, lebo som rátal s tým, že by mala vydržať. Keď sme šli cez Sorošku, zastavili sme sa v obľúbenom motoreste na kávu. Po prestávke sme opäť nasadli, keď nám šofér prezradil zlú správu: v baterke došla šťava. Všetka elektronika vypadla, motor pre istotu ani nevypínal. Nálada nám začala klesať. Z veselého spievania a vtipných príhod sme zmenili tému na príhody menej zábavné. Potom bolo ticho. Padla tma. Začali sme sa všetci modliť.
Otčenáš, ktorý si na nebesiach,
aby nás videli v iných autách,
posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak aj na zemi,
a nenechaj nás umrieť medzi kulisami.
Chlieb náš každodenný, daj nám dnes,
chcem dôjsť domov, kde ma čaká len pes,
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojím vinníkom,
hlavne šoférovi a porotcom,
a neuveď nás do zatratenia. Amen.
Zrejme naše modlitby niekto počul, pretože vodič oznámil, že depo má v Košiciach. Ale aj tak sme sa báli. Už už sme boli na tesne pred Košicami. Šofér šiel v odstavnom pruhu, modliac sa, aby nás nechytila polícia. Napätie sa dalo krájať. Začali sa nám rosiť okná... a vtedy sa to stalo... modré blikajúce svetlo sa odrážalo do zadného okna. Nikto nevedel, čo má robiť. Všetci sa báli. Podaktorí už začali špekulovať, ako nás zviditeľniť telefónmi, alebo sviečkami... Ale niečo sa nám nepozdávalo. To modré svetlo sa vzdiaľovalo... Dostali sme sa do mesta, kde na nás každú chvíľu blikalo nejaké auto.
Depo bolo naozaj blízko a dorazili sme v poriadku, živí, zdraví a pohromade. O niekoľko dní, keď som tamade išiel, som zistil, čo to modré svetlo vlastne bolo. Bola to budova v U.S.Steel, na ktorej je umiestnený modrý maják. Na ten deň v živote nezabudnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
gilthonielelbereth
8. 2.febuára 2010 11:16
milé...
Napíš svoj komentár