„Pán boh daj dobrího dňa, mladý pán, čože by ste si želali?“ vo dverách sa zjavuje malá, ale hodnejšia ženská postava.
„Dajže dobrího aj vám, pani domáca.“
„Nože povedz chytro chlapče čo by si rád, bo mi koláče prihoria!“ podupkáva si teta nervózne, no v malých očiach jej stále žiari prívetivá iskra.
„No tak, ja som akýsi Jano od Durheľov. Tutoľa z vedľajšej obce, z Korytárok. A keď už som prišiel, viete no, viac toho mám na srdci, tak by som aj teho koláča okoštúval.“
„Tak poď chytro dnukaj, i keď dneska nemožno ľuďom už takto veriť...aľe od Durheľov, keď vravíš...to Žofka Durheľka, čo ju Dyňa volali, bo za slobodna bola ona Dynská, to je ti stará mať?“ s poslednými slovami už ťahala mládenca dnu a druhou rukou už aj dvere zatvárala.
„No, no, no, presne tá, to mi je stará mater,“ pritakávajúc sa Jano zohýna, aby si vyzul topánky.
„Jáááj, veď nevyzúvaj, zabíjačku budeme mať, ľebo má prísť akýsi šuhaj tú našu Anku pýtať. Tak sa aj tak bordeľu nanosí. No a povedz že, ako sa Žofke vodí?“ vkročili do malej kuchynky a pani domáca z rúry vytiahla plech s koláčom. Trochu do neho šťuchla prstom a zamrmlala si: „Ná, ešte kúštik mu treba!“ Vložila plech naspäť, zavrela na rúre dvierka a napochytro utierkou postierala stôl. Sadla si na malú stoličku a pozrela na Jana.
„Veď sadni, chlapec môj...A výpravaj, čože to máš na srdci?“
„Pána manžela, máte doma?“ odvetil otázkou obzerajúc sa po miestnosti.
„Boháča ti naraz, tak on s Imrom mojím sa chce vyprávať a mňa tu naťahuje a od roboty odháňa!“ so smiechom sa dvíha a prechádza do chodby takým rýchlym krokom, ako jej to jej zavalitá postava dovolí. Oprúc sa o zábradlie, nakláňa sa nadschody. „Miňooo! Miňo hybaj dolu. Janko je tu. Vieš, vnuk od Žofky Dynskej, čo mala Joža Durheľa za muža. Hybaj dolu, dačo ti chce mládenec!“
Pani domáca sa vracia späť do malej kuchynky a opäť kontroluje koláč. Po chvíli sa ozve vŕzganie schodov, pár dupotavých krokov a do kuchyne dokráča vysoký, urastený muž. Už je šedivý, aj mohutný bajúz pod nosom mu už zbelal, ale zato pôsobí energicky a sviežo. Ako sa Jano obzrel na príchodzieho, aby sa mu pozdravil, až teraz si všimol, že v zákryte za dverami sedí ešte jedna osoba.
„Dobrího dňa želám,“ zdvihol sa a podal ruku Imrovi, „aj vám starká zdravia prajem, ani som si vás nevšimou.“ kývne hlavou staručkej žienke, ktorá keby nemala nohy na zemi, vyzerala by iba ako klbko šatiek.
Starenka namiesto odpovedi čosi zašomrala.
„Mamo, ticho si seďte, Janko prišiel za Imriškom!“ ohriakla ju pani domáca.
„No Jano,“ Imro ho otcovsky potľapkal po pleci, „ sadaj, a vyprávaj, čo ťa privádza zo vzdialených korytárskych krajov?“ z chuti sa zasmial, pričom odhalil štrbavý chrup. Po spoločnom smiechu sa Jano neisto pustil do odpovede:
„Ja som za váma došou, v takej, no ani neviem akoby som vám to...“
„Jakože v chúlostivej záležitosti heeej?!“ zvolal Miňo opäť so smiechom.
„Tak, tak, vážna vec, ako vravíte,“ súhlasil mládenec. Babka pri dverách opäť vyriekla čosi nezrorumiteľné.
„Mamko! Veď ich nechajte, nech majú kľudu, keď sa bavia. Dajte si...Jankoo, Imriškoo,“ pani domáca položila na stôl tanier s koláčmi.
„Jano, vážne vravíš že to je, tak si najprf dáme za jedon, nech sa ľahšejšie rozpráva, čo povieš? Aspoň nebudeš tú kuchtinu jedovatú jesť suchú,“ hlási Miňo zase so smiechom.
„Ta, neohrdnem, keď lievate.“
Na mrmlanie, ktoré sa ďalší raz ozvalo odo dverí, pani domáca už tentokrát nereágovala. Miňo donáša fľašu domácej a po chvíli popíjania spýtavo pozrie na Jančiho. Na okamih na seba pozerajú, potom sa mládenec konečne odhodlá:
„Viete no, ja som ...no tú vašu Aničku by som akože...“
„Ja som vravela, že došou na pytačky.“ miestnosťou zaznel hlas babičky. Teraz po prvý raz zreteľne.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj divadelná hra by bola z toho pekná, ak by si napísal aj viac častí