Začal však ako každý iný. Ráno som sa zobudila, ako zvyčajne som sa pohádala s mojou sestrou, v ten deň som sa stihla aj s mamou a to sa nestáva často. Samozrejme, kvôli obyčajným hlúpostiam. Tak som sa rýchlo obliekla, umyla zuby, namaľovala sa, proste bežné ranné úpravy. Potom som už bežala do školy.
V škole to bolo tiež tak isto. Každé hodiny trvali určite viac ako 45 min (niekedy ich pôjdem zato zažalovať, pretože určite to zvonenie predlžujú minimálne o 20 minút). Tešila som sa však na poslednú hodinu, pretože potom sa končila škola a mňa mal pred školou čakať Lukáš. Keďže mal vtedy skrátené hodiny, ochotne sa ponúkol, že príde pre mňa. Mali sme v pláne ísť k nemu na chatu, v ten deň bola prázdna. Mal to byť proste krásny deň prežitý s mojou láskou ktorú som nadovšetko ľúbila. Teda, aj teraz ho milujem...
Naša posledná hodina bol dejepis, ktorý zvyčajne ubehne rýchlo, keďže počas neho nič nerobíme, len sa zabávame. Teraz sa vliekla strašne pomaly, aj keď som sa celkom fajn zabávala s kamarátkami. Pritom som sa ukradomky pozerala na Martina. Bol to chalan, ktorého som ľúbila asi najdlhšie, hoci náš vzťah skončil dosť rýchlo. I keď som ľúbila Lukáša, predsa mám ešte doteraz pocit, že mi nie je celkom ľahostajný. Keď sa však pozrel on na mňa, učiteľka zahlásila, že nás pustí skôr, tak nech po sebe poupraceme a nech sa zoradíme do radu pri dverách.
Rýchlo som vstala a s úsmevom na perách som celú triedu rýchlo vyzbierala a všetkých som rýchlo súrila, aby si pohli. Tak sme sa –samozrejme pomaly- strkali von z triedy a keď som mala konečne voľnú cestu, schmatla som mikinu a bežala som dole. V škole sa nikdy neprezúvam.
Dole ma dobehla Lenka, aby som ju počkala, že pôjde so mnou aspoň pri zastávku a potom nech si idem so svojím Lukáškom kam chcem. Ona ma s ním rada provokuje. Teda, skôr provokovala..
Tak sme šli a rozprávali sme sa. V tom som uvidela Lukáša, ako práve prechádzal cez prechod. Už cez celú cestu sa na mňa usmieval a ja naňho tiež. Bol do mňa asi tak zahladený, že si nevšimol prichádzajúce auto. A práve to sa mu stalo osudným...
Zbehlo sa to strašne rýchlo. To auto šlo strašnou rýchlosťou (myslím, že taká ani povolená nebola) a napálilo doňho ešte väčšou silou. Už som len videla, ako Lukášove telo vyletelo na kapotu, potom do vzduchu a potom bezvládne padlo na zem, kde zostal ležať bez jedného pohnutia.
Všetko a všetci okolo mňa vybuchli. Všetci sa rozbehli k nemu, čiže som potom nič nevidela, pretože stáli okolo neho a pozerali sa na neho ako na nejakú atrakciu. V tej chvíli akoby sa do môjho mozgu a tela vrátil znova cit. Rozbehla som sa k nim, odstrčila som ich od seba a v tom som ho uvidela. Na tvári mal stále ten jeho letmý úsmev, ktorý mal na perách keď sa na mňa pozeral. V očiach však mal výraz vydeseného človeka, človeka vydeseného na smrť...
Chcela som sa zohnúť, chcela som ho objať, dúfala som, že tie oči otvorí, že mi povie, že je to len žart, že on by ma na tomto svete samú nenechal, že ... No v tom ma nejaký muž zdrapil okolo pása a nedovolil mi ísť k nemu bližšie. Keď som sa metala, aby ma pustil, tak povedal: „Už je neskoro. Je mŕtvy.“
Keď som začula túto vetu, ovisla som v jeho rukách ako bábika, ale len na sekundu, pretože potom som vybuchla ja. Ako keby každučká časť môjho tela vybuchla, ako keby každučká časť môjho tela kričala s plného hrdla, najhlasnejšie ako vládze, ako keby nechceli, aby som počula tú myšlienku, tú vetu, ktorá sa mi pomaličky dostávala do mozgu: „Už je neskoro. Je mŕtvy.“ No ja som to počula a jediné čo som chcela bolo otočiť sa a utiecť, utiecť s toho miesta, s tohto sveta, niekam kde Lukáš žije, kde môžeme dokončiť náš plán, kde môžme ísť na chatu a kde by nás smrť nikdy nedobehla a nikdy by nás nerozdelila... Tak som to spravila. Bežala som, nepočula som okolitý svet, počula som len svoj dych a cítila som len pumpovanie môjho srdca. Bežala som najrýchlejšie ako som mohla, dokonca ešte rýchlejšie, ani som nevedela kam idem, proste som len bežala a bežala a bežala a....
Zistila som, že už nevládzem, že sa s tým musím vyrovnať, musím to pochopiť, že Lukáš tu nie je a aj keby som bežala ďalej, nikdy by som nedobehla niekam, kde by ma vedel zastaviť. Zbadala som, že som vlastne tak veľa neprebehla, pretože som sa ocitla len pri škole, no mne sa to zdalo ako kilometre, míle, ako keby som bežala deň za nocou, noc za dňom. V tom som si to konečne uvedomila. Je mŕtvy. Už uňho nikdy nebudem spať, už ma nikdy nezobudí tým, že sa na mňa zvalí, už nikdy si zo mňa nebude robiť srandu, že mi otŕčajú uši alebo že mám krivé zuby, už nikdy sa nebudeme na rozlúčku bozkávať, už nikdy nebudem mať ten pocit bezpečia, keď som v jeho náruči, už nikdy...už ho nikdy neuvidím... Neuvládala som to. Spadla som na zem a ak som predtým neplakala, teraz sa zo mňa slzy valili prúdom a nevedela som ich zastaviť. V hlave mi hučalo, myšlienky sa mi krútili rýchlejšie ako na kolotoči, spomienky sa vynárali, ako keby tentoraz niekto chcel, aby ma to bolelo čo najviac...
V tom som počula nejaký hlas, ktorý prichádzal ako keby zo strašnej diaľky. Oči som nevládala otvoriť, vedela som, že by ma zaliali ešte strašnejšie slzy, ako som ronila teraz. Keďže som nepočula, čo hovoril, ležala som schúlená na zemi ďalej. Ucítila som, ako ma niekto dvíhal do náručia. Neviem prečo, neviem ako, ale vedela som, že je to Martin. A nechala som, aby ma odniesol preč. Vedela som, že jediný, kto ma môže zobrať na také miesto, kde to bude aspoň trochu menej bolieť, je práve on. A tak som nechala, aby ma odniesol preč...Dúfala som, že preč s tohto sveta, že ma berie za Lukášom, ale vedela som, že tak ďaleko by ma nezobral nikto...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mimushka735
14. 4.apríla 2009 22:23
Luby sa mi to...zacala som plakaaat..: disappointed:
2
Juuj Simaa...Lukáš?Martin?..mne sa prave hmýrili mená a tváre ľudí..ale pekne to bolo ....PEKNEEEEEEE..
Napíš svoj komentár