Nápad, urobíme zmenu, pôjdeme na teambuilding niekam, kde to bude zaujímavé. Tak sme sa pustili do hľadania, našli sme zaujímavú stránku, priam perfektné. Opis hry, v skratke, si uväznený v šialenom komplexe starej továrne, útek za dvere ti však nepomôže, nebudú totiž tie jediné a navyše tvoji kamaráti ti už možno tiež neporadia, lebo nie je isté či ich najbližšie dve hodiny uvidíš.
Táto továreň sa nachádza v Petržalke, absolútne neoznačená, takže sme blúdili, nakoniec sme volali a navigoval nás milý hlas z telefónu. Modrá brána, nápis jedáleň alebo niečo také, dve minúty do 22:00. Všetci sme si zapálili cigaretu, veď sme mali cievy na maximum, v hlavách každému blúdil ten červík čo roznášal strach. V duchu som si hovorila, nie je to označené, prečo asi? Čo ak to je nejaký satanistický klub a my sme len nejaká obeta. Bolo to strašideľné. Presne o desiatej niekto odomkol, keď sme však otvorilo dvere, nikto nikde. Tak sme išli dovnútra. Samozrejme, socali sme sa kto pôjde prvý a páni boli zrazu hrozní gentlemani.
Vybehli sme jedno poschodie, potom druhé, o tom že tam niekto kričal za dverami o drogách sme nejak nechali tak a volali sme milému hlasu, že kam máme ísť. Dostali sme stručnú odpoveď, predsa úplne hore a položil. Ešte sme našli zamknutú skrinku na zámok s číslom, tak sme vylúštili sudoku a našli sme baterku a kľúč. Dôležité je ešte asi podotknúť, že sme tam išli 8, z toho tri ženy a piati páni.
Keď sme vyšli na najvyššie poschodie, ďalej nás už navigoval zmutovaný hlas z reproduktorov, obliecť skafandre, sadnúť si a prečítať si obálku na stole. Tu už sme prišli o pár členov, traja páni si to rozmysleli už pri obliekaní bielych skafandrov a zbehli dole, sadli sme si piati, keď sa spustil dym, vzdal to pán číslo štyri a keby sme pána číslo päť nechytili a neprinútili si sadnúť, zostali by sme v tom už len my, dámy. Vraj sa nebáli, tak neviem čo ich prinútilo odísť. Ja osobne som sa bála priam panicky a keď som pozerala do svetiel, ktoré preblikávali, mala som pocit, že dostanem epileptický záchvat a zomriem, to je to pravé, ako nám sľuboval popis escape hry. Nuž, v pozadí hrala príjemná hudba na spôsob techno metal, do toho tam stonal nejaký chlap a to celé dokončoval zvuk reťaze ťahanej po betóne. Čistá eufória zvukov.
Hlas z reproduktorov znova zaznel, ak sme porozumeli, ruky nad hlavu aj s obálkou.
Asi tak do minúty sme počuli zvuky, kroky presnejšie, ale bolo to na štýl, krok jednou nohou, druhú potiahol a buchol nejakou palicou o betón a stále dookola, krok, potiahol, buch. Približoval sa a nám stáli chlpi na krku, držali sme sa za ruky a v tom hluku sme sa triasli, ja od strachu a dúfala som, že oni sa natriasajú od potlačovaného smiechu. Bolo to miestami vtipné, ale v podstate som v tom momente naozaj verila, že mi ide o život. Keď som uvidela toho, čo mi má nasledujúce dve hodiny robiť zo života nočnú moru, nebolo mi dobre. Neviem z akého hororu je tá dierkovaná maska na tvár, ale je z nejakého, to viem. Mal na sebe biely plášť, od červenej farby, krv to nie je, krv to nie je, nebola. Ako tak prichádzal, chytil jednu stoličku, hodil ju k stene, chytil druhú, aj tú hodil a potom si nás obchadzal, ovoniavá nás, cvakal zubami, chrčal a následne si vybral moje dve kolegyne a ukázal im aby sa postavili k sudu a niečo v tom šere im dal na hlavu a odviedol ich. Ja a jediný chlap čo tam zostal sme sa postavili a bežali sme, hlas z reproduktorov nám prikázal, aby sme si sadli, tak sme si sadli. Do pár minút znova prichádzal a vybral si jeho, mňa tam nechal čakať. Keď prišiel pre mňa, ukázal mi, aby som sa postavila k sudu a aj mne dal masku na tvár, chytil ma za ramená a tlačil ma pred sebou. Išli sme a ja som sa mu zapierala do rúk, socal ma pred sebou dosť dlho, išli sme cez rôzne dvere, doľava, doprava, mala som pocit, že ma zatvára niekam úplne do najhlbšej diery, posadil ma a dal mi jednu ruku do pút a pripevnil ich k posteli. Zasmial sa a dal mi dole masku. V izbe bol bordel, kosti, sviečky, rôzne operačné vynálezy, prázdne fľašky po rôznych látkach, starý počitač na ktorom sa otáčal mozog. Jediná vec najblizšie ku mne boli tie rôzne vynálezy a tam bol aj kľúč od pút. Prehľadala som to tam a našla som kartičku, z ktorej sme neskôr robili čiselné kódy do zámkov. Vbehla som rovno do slepej uličky, takže som išla na opačný smer, jediný možný smer, prebehla som okolo miestnosti kde boli navešané reťaze, začali sa hojdat a zvoniť, už som ho počula ako prichádza, chytila ma panika, čo sa stane ak ma nájde, zabiť ma nemôže, ale v to som len dúfala. Snažila som sa nájsť najlepší úkryt, našla som ale z neho som nedokázala vybehnúť, aby ma neuvidel. Počkala som nech prejde a vyleziem. Utíchla jeho chromá chôdza a ja som išla znova jedinou možnou cestou, rovno jemu do náručia. Otvorila som prvé dvere, že tam nájdem nejaké tie karty, alebo kľúče, ale našla som tam len jeho, hneď vo dverách s hlavou na bok. V tom momente som asi panikou umrela, bežala som znova na miesto kde som bola pripútaná k posteli a sama som si dala putá na ruku, že tam tie dve hodiny radšej odsedím. Počula som ako kričia, že kde som, tak som sa pozbierala vnútorne a pomaly som išla za ich hlasmi. Našla som najskôr nášho hrdinu, a to dokonca ma ani neprenasledoval ten maniak, asi sa zľutoval, lebo som v panike vrieskala, že koniec hry. Našli sme sa všetci, potom to už bolo viacmenej nudné, hľadali sme a on nikde, našli sme bludisko za stolom, tak sme ho išli preskúmať, no samozrejme, prestrčil ruku cez drevené dosky a chytil ma za nohu, utekala som po štyroch ako blázon, na niečom som si roztrhla dlaň, takže zvyšok času som len panikárila, že tam určite behaju potkany a ja som sa práve niečím nakazila. Už dokonca sme len hľadali, on nás naháňal a už som sa nebála, už vo mne len doznieval adrenalín. O 12 nás odomkol pán, pokecali sme o tom čo sme našli a čo sme nenašli a ja som chcela, aby ma zoznámil s tým, čo nás strašil, usmial sa, bol to on. Inak veľmi pekný chlap s milou tvárou a dával mi servítky na moju krvavú dlaň. Keby som ho videla hneď na začiatku, asi by som sa nebála, ale inak, som zbabelec. A už nikdy viac.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
nikdy v živote