Kde bolo, tam bolo žilo raz jedno malé dievčatko (a vôbec nebola princezná). Bolo krásne, milé a úplne normálne. Teda aspoň na prvý pohľad sa zdalo úplne normálne a vlastne všetci si mysleli, že aj úplne normálne je. Ale toto dievčatko vedelo, že nie je normálne a že je vlastne úplne nenormálne. Ono sa len normálne tvárilo, aby si nikto nemyslel, že normálne nie je. Veď kto by sa potom s dievčatkom hral na pieskovisku? Hralo by sa úplne samo.
A ako dievčatko vyrastalo, bolo si čoraz viac isté svojou nenormálnosťou, ktorú si ešte stále nikto nevšimol. Veselo sa tvárilo normálne a veselo sa aj normálne chovalo. Malo kopec kamarátov, ktorý boli normálni alebo sa aspoň tiež normálne tvárili. Bolo zábavné, milé a šťastné.Ale vo vnútri bolo veľmi smutné. Vedelo, že nikdy nebude môcť ukázať svoju pravú tvár, pretože by sa s ním nikto nekamarátil. Vedelo, že ak by ukázal svoju odlišnosť ostalo by samo. A to dievčatko veru nechcelo.
Keď dievčatko začalo chodiť do školy našlo si ešte viac priateľov. Všetci boli ako ono. Veselí, blázniví a neskrotní. Nikto si nikdy neuvedomil, že toto veselé, bláznivé a neskrotné dievčatko nieje vôbec také veselé, bláznivé a neskrotné akým sa zdá. Všetci o ňom hovorili aký ma výborný život. Má šťastných rodičov, malú sestričku, krásny dom s veľkou záhradou, rozkošného veselého, bláznivého a neskrotného psíka,veľa peňazí a nikdy mu nič nechýbalo.
Potom dievčatko začalo chodiť na strednú školu. Už vlastne nebolo dievčatko, ale dievča. Všetci ju obdivovali, všetci jej závideli a všetci sa okolo nej krútili a zbožňovali ju. "Toto dievča má skvelú budúcnosť a ďaleko to dotiahne", hovorievali . Veď bola taká šikovná, múdra,talentovaná a mala toľko možností.
Dievča si našlo aj chlapca. Bol to skvelý chlapec z dobrej rodiny, pekný, príjemný a vôbec nebol nafúkaný a veľmi dievča miloval. Všetci vraveli akí sú skvelí pár a ako im to pristane a dúfali, že sa zoberú. Veď by mali také krásne a šikovné deti. Na stužkovej boli najkrajším párom z ročníka.
Dievča po maturite prijali na úžasnú a dobrú vysokú školu. Malo skvelú rodinu, milujúceho chlapca, a dobré vyhliadky do budúcnosti. Všetci okolo nej boli uchvátení a vraveli aký skvelý život má to dievča a aké musí byť šťastné.
***
Milí otec a mama.
Veľmi ma bolí, že Vám robím niečo také. Viem ako veľmi budete trpieť a ako Vám tým ubližujem. Ale nemôžem inak. Len Vás prosím, neobviňujte sa z toho. Nieje to Vaša chyba. Dali ste mi krásny život a som vám za to vďačná, ale nikdy to nebolo to čo chcem. Vždy som cítila, že sem nepatrím, že tento svet nie je pre mňa a ja nie som jeho súčasťou. Snažila som sa ho žiť, veľmi som to chcela, ale jednoducho to nešlo. Nebola som stvorená, aby som žila na tomto svete. Preto Vás prosím, neplačte za mňa. Na tomto druhom svete je mi lepšie.
Vaše milujúce dievčatko
P.S. Prosím, odkážte môjmu chlapcovi, že ho moc milujem. ale takto to bude lepšie pre nás oboch
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zuziicka
2. 2.febuára 2008 20:12
peky clanok len dufam ze neznnamena to co som pochopila
2
pre citatelov:mimochodom........aby som predisla nejakym omylom....je to cisto fiktivna zalezitost
Napíš svoj komentár