Po poľnej ceste kráčal chlapec a s nemou úctou hľadel na tú krásu, ktorá sa pred ním otvárala z ničoho. Z ničoho a predsa tu bola, svieža a mladá. Veselý, naivný chlapec nepoznajúci svet.
Cestou míňal starý dom uprostred veľkej neupravenej záhrady. Záhrada bola plná kvetov, kríkov a vtáčieho spevu. Aspoň na chvíľu sa zastavil a vpíjal do seba pomalý pokoj tohto miesta. Veľmi si obľúbil starý smutný dom. Chodieval k nemu a vždy ho zabolelo, keď ho videl taký opustený.
Raz, po dlhšom čase, chlapec opäť navštívil svojho starého priateľa. Vtedy na drevenej verande zazrel ju.Ležala v hojdacej sieti , všade samá prikrývka. Len ležala a hľadela.Drobná a takmer priesvitná, ako keby sa strácala v ničote. S vlasmi zrelej pšenice, bledou tvárou bez života a čiernymi očami. Ich smutná hĺbka chlapca pohltila. Pohľady sa im stretli. Všetka tá krása okolo pre neho v krátkej chvíľke prestala existovať. Ostala len ona.
Chlapec chodieval k domu každý deň. Nikdy už nevnímal malebnosť toho putovania. Chcel sa len dostať k nej. Nebadal viac vtáčky, ktoré poletovali nad krajinou. Nevnímal ich nepretržitý spev. Nezbadal ticho bzučiaci drobný hmyz v hebkej tráve. Necítil vôňu kvetov, ktorú k nemu poslal nezbedný vánok. Pestrosť okolitej krajiny stratila pre neho akýkoľvek zmysel. Len ona...
Keď jar volala svetu svoje posledné zbohom, chlapec nemohol prísť. Na druhý deň sa náhlil k starému domu, ale dievča tam už nebolo. Nikdy viac ju nevidel. Znenávidel jar a jej tichú nádheru, lebo s ňou odišla ona. Smutný, trpiaci chlapec, ktorého vyfackal život.
***
Bola jar voňavá a kvitnúca. Slnko sa blyšťalo a obloha sa modrela. Tráva pučala a kvety sa rozvíjali. Zvieratá sa zobúdzali a ľudí sa zmocňovala tichá jarná nostalgia.
Pri osamotenej ceste stál starý dom. Dávno zabudnutý a opustený v svojom nedbalom pôvabe. Do široka rozprestierajúca sa záhrada plná kvetov, širokých kríkov a takmer nečujných prírodných zvukov. Okázalá nádhere starých zabudnutých čias.
Až jedného dňa sa znova roztvorili jeho dvere, cez odtemnené okná prúdilo hanblivé jarné svetlo. Do doma sa pomaly vracal život.
Na verande ležalo dievča. Všade dokola sa jej ponúkala krása jarného kraja, jeho nápaditá pestrosť, slabé cvrlikanie svrčkov v tráve a hlasné večerné kŕkanie žiab v rybníku. Dokonalý let motýľov hľadajúcich sladký nektár a záplava kvetov na stromoch. Nič z toho nevnímala. Bola hluchá a slepá k okolitému svetu, plná trpkého smútku. Príliš poznala krutosť života.
Ležala takto dlho dní až uvidela jeho. Vysoký, počerný. Vlasy najtemnejšej noci a oči najmodrejšieho mora. Šťastné teplo očí, ktoré zelektrizovali dievča. Svet bol zrazu iný, krajší. Pocítila bázeň voči jeho neskrotnej malebnosti. Každý deň čakala chlapca a vždy znova a znova vnímala sladké slnečné lúče, voňavý vietor. Počula jarné zvuky čerstvo oživenej prírody, videla motýle, vtáky, hmyz...zvieratá a ich mladé. Tešil ju strapatý farebný svet.
Prišiel koniec jari, posledný deň začiatku nového života. Tam kde sa niečo začína, iné končí. Chlapec neprišiel. Dievča ho nikdy viac nevidelo, ale zamilovalo si jar. Pretože to bola ona, ktorá ho dievčaťu priniesla. Na druhý deň, dievča na verande neležalo. To drobné, veselé dievča, ktoré opustilo život.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
cotessy
4. 4.apríla 2008 22:48
proste nadhera...
2
myslim ze to je genialne a krasne uplne si vystihla dva rozne zamilovane pohlady na svet super
Napíš svoj komentár