Šla som piatok zo školy. Vystúpila som z vláčika – motoráčika, skoro som sa zrýpala ako vždy a trepala sa na zastávku, aby som sa mohla dovliecť k tetke kaderníčke. Prvý lemravý okamih toho dňa: Vidím tam dáky bus stáť a zdá sa, že je to tá moja komunistická popelnica so starým známym plešatým neurotickým zakomplexovaným mrochtom vodičom. A čo spravím ja? Namiesto aby som zvýšila svoju rýchlosť len flegmaticky prehodím, že to možno ani neni tá moja škatuľa a nemá zmysel sa ponáhľať.Popritom ako ma obieha už aj pán pomalý slimák záhradný, zisťujem krutú skutočnosť. Bola to ona. No do p*. Tu to máš ty lemra lemravá. A tak mrznem asi ďalšiu polhoďku ako taký blbeček na zastávke a odnášajú si to moje zahlienené priedušky (moja vina, moja vina, moja preveľká vina).
Tak fajn. Meškacia akademická štvrťhodinka sa pretiahla na polhodinku. Mno neva. Poviem si, že ja nikdy nechodím neskoro, ostatný len dokapali skôr. Po 30 metroch cesty si strýko Mozog spomenie, že som sa nekukla na busy, ktoré by ma od kaderníčky dovliekli domov. Hm........kúsok sem kúsok tam, nechce sa mi vracať sak dačo pojede.No čo už. Kosačka na trávu už predsa dychtí po mojej hlave..hurááááááááá.
Ok. Vlasy spravené, výsledok relatívne dokonalý, všetko zaplatené a ja padám preč. Pokročilá hodina, hlavný vchod budovy zavretý (len tak mimochodom, vďaka ujo Murphy) tak poďho ešte raz na druhé poschodie žebrať u tety kaderníčky, aby ma pustila. Fajne. Tak som sa dotrepala lemravým krokom nevyspatej flegmatičky na zastávku. Kukám to na čas, 17:10. Ok, čo mi to tu ide domkof........mno skvelé......jeden bus o 17:08 je už za horami za dolami (alebo aspoň za prvou zákrutou)a ďalší?(VEĽKÁ CENZÚRA). 18:00 hodín miestneho času. No super. Kde mám tu pištoľ.
Tak čakám a čakám a čakám. Obchádza ma kemra a tubera a smrtka s kosou, lebo je fakt brutálne zima. Moje nachcípané priedušky vysielajú SOS a ani štyri vrstvy ich už nezachránia. A keď si pomyslím, že bacilom sa už skoro končil pobyt v mojich pľúcach.Vau. Nechcene zbalím dákeho ožratého dedka s výrazom narkomana a tak radšej vypadnem zo zástavky rovno do hnusného studeného vetra, kde stojí dáka baba s cigaretou. Z blata do kaluže. Hm, super, väčšia kemra , aj keď som myslela že to už nejde.
Bus konečne prichádza, ja nastupujem. Dedko narkoman chlípne pozerá, ja mu ukazujem aký mám krátky prostredník. Ale pomaly som už doma v teple, v postieľke. Jupíííííííí..už čoskoro (na markíze )
A pointa? Ak vás nezabije auto, alebo masový vrah, alebo elektrický prúd umriete na obojstranný zápal pľúc, lebo budete lemravý ísť do nemocnice a bude vám to jedno. A berte si zo mňa poučenie. HOWG.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
aio
18. 11.novembra 2007 22:50
hehehe dobree...
Napíš svoj komentár