Sardinkovský syndróm / spoveď spuchnutej cverny o koncerte My CHemical Romance

Len dve veci.Vau a OMG.Na jednej strane excelentné, dokonalé, fascinujúce, božské, neskonale úžasné.Na druhej strane hrozné, hysterické, brutálne, otravné a nemorálne únavné.Ale stálo to za to.

***
Na začiatku bol hoďka a pol terigania sa po diaľnici, nadávania šoférky na kreténskych buranov stuck_out_tongue:), ktorý nerozoznali predok auta od zadku a predsa mali vodičák.Menšia hystéria či neskončíme dakde v Košiciach (čo sa nestalo, ale bola by to recesia alebo v prvej priekope.Šťastne sme dokapali bez fyzickej ujmy na zdraví (o tej psychickej radšej pomlčím ).Vďaka ti naša milovaná šoférka (a že ženské nevedia riadiť auto......gulové.. )


Ok.Dotrepali sme sa tam živé a zdravé.Našli sme športovú halu a potom nám neostávalo nič iné len obľúbené drepenie v šóre.Ale všetka česť, boli sme vpredu.Čakanie nám spríjemňovali hysterické pubišky, ktoré vreščali len čo sa objavil SBS-kár alebo teta, ktorá umývala hajzle (možno to bol prezlečený Gerard a ony ho spoznali .Občas som sa zapóčúvala do blaváckeho néééééé a pod. a hodila som zopár veľmi škaredých pohľadov na skupinku EM- áčok, ktoré na mňa civeli ako na vidláčku v meste.


Ok.Po dobrých dvoch hoďkách si SBS-kári zmysleli, že by bolo vhodné konečne otvoriť ten debilný vchod a pustiť tie pubertálne hysterky dovnútra.Fajne.Zhabali mi fľašu (upozorňujem, fľašu vody, VODY )a takmer aj môj redbull (ktorý som si mimochodom kúpila ,aby som sa v jednom nemenovanom podniku mohla vycikať, ale mala som chuť spraviť to radšej pred ich vchodom), ale ešte ma napadlo ho švihom vyslopať tesne predtým.SBS-kári na mňa hodili zopár chlípnych pohľadov.Dali mi taký divný papierik na ruku (asi aby som sa mohla vrátiť späť, keby sa mi náhodou podarilo dostať von z tej zmačganej masy vnútri...no iste ).


Konečne sme sa dostali do haly a ani zemetrasenie by ma už neprinútilo ísť preč.Chceli sme si kúpiť pakel čipsov, ale po zistení, že stoja len dákych 60 kačiek, sme to nechali tak.Taká smiešna suma bola pod našu úroveň.Fajne.Na moje prekvapenie trčalo pod pódium len pár indivíduí, takže som skončila asi len pol metra od zábrany (cca 2, 5 metra od podka jupíííííííííííííí).Za chvíľu však dokapalo asi 50 blbečkov, ktorí akosi nechceli pochopiť, že sa nemôžu dostať bližšie k pódiu, bo pred nimi sú ľudia.Tak sa tlačili dopredu, až som konečne chápala prečo tie tetky, ktoré vláčili korzety nemohli dýchať.


Keď už zistili, že ono to vážne bližšie nepôjde, lebo ľudia vpredu sú už viac nestlačiteľní bodli sa konečne na to.A tak sme mohli tlačiť my tých cvokov dozadu, čo bolo od nás krajne sebecké.Veď oni chceli vidieť na pódium, zatiaľ čo mi vpredu sme chceli len dýchať.Po pár minútach pérovania v členkoch sa na to takmer šetci picli.Možno to bolo preto, lebo začali hrať prvý predskokani a väčšine zaplo, že to ešte nie sú MCHR (a ani tak skoro nebudú)a tí čo im to nezaplo sa veselo mačkali ďalej.


Predskokani boli dáka slovenská kapela, ktorú som nepoznala, ale veselo som si skákala.Však čo, energie mám dosť a redbull účinkuje.Boli celkom dobrý, aj keď som vôbec nerozumela čo spievajú (možno nakoniec ani nespievali po slovensky).Ich frontman vyzeral ako zlá kópia speváka z Kryštofu (daktorí si asi mysleli, že to je on, lebo zrazu začali vreščať, nechápala som prečo).Zato ich bubeník bol prudko jebateľný (aaaaaaaaa utri si slinu).Krásne odvreščali svoje pesničky a vypoklonkovali sa z pódia.Fajne.Asi jedna hoďka do MCHR zabitá (či koľko to bolo).


Druhých predskokanov som poznala (veľmi prekvapujúce).Bola to pomerne neznáma neviemakýštýlhrajúca skupina Desmod.Ok, picla som sa na to, že som už asi tri razy mala tú česť vidieť ich...ehm... koncert a skackala som ostošesť (len entuziazmus ma už pomaly opúšťal a z mojich skokov sa vytratila rezkosť).Hádzala som nemorálne chlípne pohľady na ich bubeníka (kamoška radčej slintala nad bassistom v kilte).Ani jeden si nás po koncerte nezavolal do zákulisia, tak si to asi nevšimli.Na konci ich vystúpenia bol pravý čas na ten neexistujúci redbull, bo som začínala kolabovať.


Pomaly mi to začínalo liezť šecko hore krkom.Nemorálne teplo, smrad, pot, dehydratácia hluk, mačkanie sa, nedýchanie neexistujúceho vzduchu, zopár menej odolných slečien bolo už preč, neustáli boj o udržanie fleku a hysterické prosby:voduuuuuuuuuuuuu.... no hrozné (priveľa populácie na meter štvorcový....veru tak).Žeby to bolo tým, že som sa nachádzala na koncerte?Neverím.Už len jeden predskokan a prídu ONI.Len moje zásoby výdrže hlásili rizikový stav.


Pódium zrazu stemnelo (tie hysterky čo vreščali pred vchodom spustili zas) a nastúpili posledný predskokani.Ani tých som nepoznala, ale taká sympatická nehisterka, s ktorou som celý čas kecala mi povedala, že je to kapelka Gerardovej manželky.Tie čo to vedeli tiež, hneď hodili nenávistný pohľad na gitaristku skupiny (abo bassistku, už si nepamätám), až sa divím, že sa jej neprepálili káble.Hrali krásnu vreščavú hudbu, nerozoznávala som ani jeden nástroj, nieto ešte spev.Spevák mi účesom pripomínal sochu slobody alebo piateho člena Teletabíz(krásne stojace dredy) a uchýláka k tomu.Nemala som som síl pridať sa z recesie k ziapajúcim hysterkám, ani skákať ani ich vypískať a ani si udržať tvrdo vybojované pozície.Sme sa dostali s kamoškou dakde viac dozadu.

Posledný predskokani vypadli a napätie sa dalo krájať.Tvrdý konkurenčný boj o fleky začal zas.Vypätím síl som používala diplomatické lakte a snažila som sa vytlačiť dajakých malých EM-ákov, ktorý sa mi tam vevalili.Zopár žiráf sa dostalo dopredu a tak som videla len ich huňaté vlasy.Bojovala som, strkala, padala, hnevala sa, stúpala na nohy a mala som aký taký flek.Všetci „trpezlivo“ čakali.Dav sa mačkal, zopár krát sa spustila masová vlna tlaku a len vďakak môjmu silnému presvedčeniu som stála a nerobila som na zemi podložku ostatným.Trikrát z recesie vypustená para a zakaždým to bol pokyn pre hysterky aby spustili.


Konečne to prišlo.Pódium stemnelo, všetci sa v záchvate snažili dostať k bližšie a do tej kakofónie vresku, kriku a iných neidentifikovateľných zvukov vyšli MCHR na pódium.Pridala som sa k hysterkám (tak ako všetci) a musím sa pochváliť, že som ich pretromfla.Gerardova postava mi dodala neexistujúcu silu.Uvedomila som si, že ich vidím, ani nie 3 metre odo mňa.


Začali hrať prvú pieseň (ani neviem čo to bolo) Všetci vreščali sácali sa a mne sa zahmlievalo pred očami, lebo kamarátka mi tlačila lakťom do ohryzku.V snahe vidieť poriadne sa mi konečne podarilo vyšachovať krpatých EM-ákov a dostala som sa dopredu.Krásne som všetko videla.Gerard vyzeral ešte lepšie ako na fotkách.Čierne polodlhé vlasy (hádzal nimi akoby chcel udrieť bubeníka)a keď kukol tými očami...........slináááááááá.Pekné obtiahnuté nohavice (len ste sa museli kukať na tie správne miesta) a mal dobrý zadok.Basista bol tiež kus a mal u mňa veľké plus za tričko Deep Purple.


Prvé pesničky som hopkala ako srna, ale potom vytrženie opadalo a čím dlhšie hrali, tým viac som už chcela aby skončili, lebo som ledva stála(vďaka bohu za tlačenicu, bo som sa nemala kam strepať).Navyše ma dusil nepoddajné páčo dákej ženskej predo mnou až som jej vlasov mala plné ústa(holka si asi pomýlila koncert so súťažou Miss vlasy ako Majster N).Potom začali hrať Welcome To The Black Parade a všetci začali skákať.Taká maglanica bola, až som musela skákať tiež.Vyspevovala som svojim falošným sopránom slová, ktoré som už ani nevedela.Pomaly som mrela únavou a dehydratáciou, ale čo je podstatné, šla som so sfanatizovaným davom a skackala som.


Zahrali Teenagers čo ma opäť prebralo moje zúbožené telo.Gerard behal po pódiu ako zajačik Durasel.Ledva som stíhala otáčať hlavu a vyhýbať sa pritom dusiacim vlasom.Svetlá sa zbláznili.Raz nemorálne svietili, zhasli, laser blikal a sekal pohyby.Klobúk dole svetelnej show, (na taký nízko rozpočtový koncert ).Hrali Famous Last Words čo bol opäť pokyn zbytočnému hľadaniu neexistujúcich síl.Skákala som asi pol sekundy, kým mi vypadol opäť pohon.


Potom zapli nemorálne brutálne reflektory.Nevidela som nič,len biele svetlo a tmavú Gerardovu postavu pred mikrofónom.Spustil sa ten jemný bohovsky skvelý klavír a Gerard začal spievať tú najúžasnejšiu pieseň pod slnkom.Cancer.Kukala som jak nafetovaná veverička, ústa do O.Pre mňa tento okamih vyhral na celej čiare.Hubu som mala plnú tých hnusných pseudo vlasov(drôtov), ale bolo mi to šuma fu(c)k.


Potom pridávali ešte dáke piesne, ale tie som už ani nevnímala a len som sa snažila nezosypať.Najmenej štyri razy som si myslela že už je to všetko, ale oni ždycky dačo pridali.Kua,nech už skončia, bo ma to môžte rovno pochovať.Potom hrali Helenu a ja som sa zmohla na pokyvkávanie hlavou do taktu (aký výkon)a potom END.Definitívny.


Než som si to stihla uvedomiť, kamarátky ma ťahali preč.Bola som úplne mimo, skoro som sa potkla, nevnímala som nič, len dáke mihajúce šmuhy a divný hlas v hlave, ktorý řval: piť, piť, piť .Vletela som na wecko, odtlačila som pár namachlených pseudopunkerských individuí a vrhla sa ku kohútiku. Aaaaaaaa vodaaaaaaaaaa, boola nemorálne studená, osviežujúca, úžasná. Bola to voda!!!!


Kým sme došli k autu, trocha som vymrzla a priniesla si zo sebou uja Nádchu. Bola som celá prepotená, unavená, dosácaná, dobolená, pomačkaná (prsia sa mi zmenšili minimálne o jedno číslo), scvrknutá, zúčastnila som sa nedobrovoľnej liposukcie a zdalo sa mi, že som prešla cez mangeľ.Prvá moja myšlienka bola na chúdence sardinky (plne im rozumiem).Ale prežila som to.


Organizácia bola dosť debilná, vlastne sa divím, že im tam nikzo nehodil mašľu.Najviac skandované slovo nebolo MCHR, ale VODA (koho by to napadlo, že?)Zhabali ju človeku najprv a potom ho nechali umierať pomalou dehydratáciou a na jeho tiché zvolanie "piť" sa len osopili: "choj si kupit, maš kde" (to by bol celkem good idea, kezy sa dakomu podarilo dostať sa cez dav rozvášnených vreštiacich pubišiek... .Bolo tam nemorálne teplo, všetci sa varili vo vlastnom pote a ak sa náhodou dakdo cel nechať vytiahnuť, bol rád ak to prežil so všetkými končatinami (všetka česť SBS, vytiahnuť dakoho z davu a nikoho iného pritom nezahllušiť).Ale kašlať na to, bol to koncert

***
Vyštartovali sme domkov.Konečne.Po nechcenej prehliadke nočnej Blavy, kým sme vymotali z pleti tých debilných uličiek, križovatiek, prejazdov a neviem čoho všetkého, sme sa dostali na diaľnicu.Keďže nebolo na ceste veľa dopravných prostriedkov, nemohli sme nadávať na pseudo vodičov, a tak bolo relatívne tich pol tretej sme dokapali domov a s poslednou myšlienmkou na oslobodzujúcu sprchu ráno, som sa hodila skapatá na posteľ. Death.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu