Tvár

ONA vedela, že ju pozná. Tá tvár, veľké tmavé oči, tmavé vlasy a biela pleť. Všetko JEJ to bolo dôverne známe a pritom stále rovnako vzdialené ako keď sem prišla. Bola z toho nervózna , nemohla si pomôcť. Hoci sa zúfalo snažila zistiť, čo JU k tej tvári tak ťahá, nedalo sa. Nervózne si oblizla pery a pozrela na matku. JEJ matka stála vedľa NEJ, dáždnik sa jej triasol v rukách a oči mala nevyspaté, unavené, plné apatie a nezáujmu.Vydesili JU matkine oči. Vlastne JU desilo všetko. Tá tvár, všetci ostatní, rovnako apatickí ľudia, to hnusné ťaživé ticho a celé toto ponuré miesto JU privádzalo k šialenstvu. Chcelo sa JEJ kričať, zatriasť matkou a a vyhnať tak tú strašnú apatiu z jej očí. Ovládla sa však a ďalej stála ticho pod dáždnikom, ruky zopäté.


Minúty sa vliekli, dážď pomaly ustával, ale to ťaživé ticho zostávalo. Znova sa vrátila k tej tvári.Vraštila biele čelo od usilovného premýšľania, nevnímala nič iné, len svoje myšlienky. Skúmala tú tvár centimeter po centimetri, ale stále videla na to isté. Tmavé dlhé vlasy, rozviate vetrom,. Teplé tmavé oči, také veselé a plné života. Nie ako ako oči tých, ktorí stáli s ŇOU v daždi. Vedela, že ak na to nepríde, tá tvár JU bude mátať do konca života.


Matka zrazu obrátila hlavu a pozrela JEJ smerom. Nepozerala na ŇU, ale niekam ďalej. Akoby videla niečo čo ONA nikdy nemôže. Teraz matka pozerala bolestivo, akoby sa lúčila s niekým koho zúfalo milovala. Potom sklopila dáždnik, aj keď sa znova prudko rozpršalo. Zdalo sa, že už nemá síl, udržať ho v rukách. ONA prekvapivo pozerala na matku cez husté kvapky. Tak ako vždy JU zarážalo matkino chovanie. Nikdy ho nechápala ani nepochopí. Rovnako ako nemôže pochopiť tú tvár, ktorú vidí. Matka sa obrátila a pomaly odchádzala. ONA chcela utekať za ňou, chytiť ju za ruku a povedať jej ako veľmi chce preklenúť tú stenu, ktorá bola vždy medzi nimi. Ten múr ešte vzrástol po otcovej smrti a zdalo sa, že ho nikdy nezdolajú.


Avšak čosi JU zarazilo a vydesilo. Niečo, čo bolo horšie ako celé toto miesto. Dážď. Hoci videla ako husto prší a počula ako kapky dopadajú na listy stromov a šuštia, necítila ich na svojom tele. Nepocítila ani jedinú kvapku, ktorá by sa rozprskla na JEJ pokožke a stekala dole. Zrazu, v záchvate brutálneho a desivého poznania, všetko pochopila. Matku a jej apatické oči, tú tvár, toto desivé miesto, svoj hrozný strach a prečo necíti dážď. Rozbehla sa k fotke na náhrobku a všetko JEJ do seba odrazu zapadlo ako kúsky detskej skladačky. Pozrela na fotku a spoznala tú mátoživú tvár. Spoznala ju a toto poznanie ŇOU otriaslo a lomcovalo JEJ v duši. Ako to, že na to neprišla skôr?Pretože to nechcela vidieť. Intuitívne cítila tú krutú pravdu, bála sa jej a nechcela si ju priznať. Radšej hľadala odpovede inde. Teraz však už zistila, že iné neexistujú.


Tá tvár na fotke, bola jej vlastná tvár. Pozerala sa na ňu každé ráno v zrkadle v kúpeľni celých 16 rokov a teraz ju vodí tu. Pripevnenú na náhrobku. Na všetko sa rozpamätala. Na jednu z mnohých hádiek s matkou, JEJ útek z domu a túlanie sa nočnými ulicami. Na muža s nožom, ktorý JU prepadol v uličke. Na posledné minúty v smrteľnej agónie, keď cítila každé bodnutie a vlastnú teplú krv na svojich rukách. A na posledný zvuk v JEJ živote, jeho hrdelný smiech, keď JU znova a znova bodal do hrude. A hoci všetko pochopila, to najhoršie poznanie ešte len prišlo. Dostavilo sa až celkom na koniec a zaplnilo celú tú desivú mozaiku. ONA je mŕtva. Je mŕtva a nikdy už nepocíti teplé lúče, ľudské objatia ani chladivý dážď. Je mŕtva a tento pohreb bol JEJ vlastný. Zúčastnila sa na ňom, len preto aby pochopila jednu vec, ktorú nechápala celý život a aby mohla dať posledné zbohom.



Rozbehla sa za matkou chytila ju za ruku a pohladila ju po vlasoch rovnakých aké boli JEJ vlastné. Matka sa zastavila a nemo stála, potom jej pohľad zablúdil na čerstvo navŕšený hrob a zazdalo sa jej, že cíti na ruke JEJ letmý dotyk a potom akoby zazrela JEJ postavu stáť pri náhrobku a mávať. Cez dažďové kvapky vykuklo na okamih slnko a slnečné lúče pohladili krajinu. Potom slnko a postava zmizli. A všade sa rozprestrela opäť daždové šero. Matka ešte hodnú chvíľu stála na mieste s jemným úsmevom na perách. Pochopila.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu