Prekvapenia
Ani jeden z mužov nerozumel čo sa vlastne deje a prekvapene hľadeli na kľačiacu dievčinu. Vtom spoza kríkov odkiaľ prichádzal hlas vystúpila biela postava.
Bola to žena. Mala dlhé strieborné vlasy a oblečená bola v šatách čiernych ako noc. Aj jej oči boli čierne a ostro kontrastovali s bielou pokožkou. Predstúpila pred nich.
„Aleen! Vstaň. A teraz choď za tvojimi bratmi a sestrami. Tam ma počkaj. Prídem za vami,“ povedala tým ľadovým hlasom. Zelenooká žena pomaly vstala a potom odišla do kríkov, odkiaľ sa ozvalo iba tiché zašuchotanie.
Iňaki sa pohol. Mysľou mu prebiehali tisícky možností, kým by mohla byť bytosť stojaca pred ním, ale žiadna sa mu nepozdávala. Pohľad mu padol na Leara, ktorý len nemo stál a pozeral na krásnu paniu, približujúcu sa k nemu.
„Som Iltaya. Kto ste vy a kam idete?“ povedala smerujúc otázku staršiemu mužovi, pri ktorom stála. „Ja som Lear a idem s Iňakim, to je on, do Severnej zeme,“ ustráchane odvetil a ukázal na Iňakiho. „Jeho nechaj, Mocná. Ak máš otázky, smeruj ich k povolanejším,“ ozvalo sa spoza tmavých stromov lesa a objavila sa ďalšia postava. Starý zhrbený muž v kňažskej sutane venoval Learovi iba jediný pohľad a zameral sa na mladíka. Iňaki len nemo stál a čakal čo sa bude diať. Vtom prehovorila Iltaya. „Ó, takže ty si ten dôležitý? Musím povedať, že som rada. Pretože z ľudia z kráľovského rodu by mali vyzerať inak ako tento človek,“ pohybom ruky naznačila Leara. „Myslím, že by si nám mal toho veľa vysvetliť. Nestáva sa často, že na mojom území stretnem princa. Však Nastiaz?“ povedala Iňakimu a ten prekvapením takmer nedýchal. Hlavou sa mu mihalo mnoho myšlienok. „Ako to vie? Kto je tá žena a ten starec? Kto je Aleen?“ nedokázal sa rozhodnúť, ktorá z nich ho momentálne trápi najviac. Najhoršie zo všetkým bol na tam pravdepodobne Lear. Najprv ho na smrť vystrašili tie bytosti, potom sa k nim Aleen pridá a nakoniec zisťuje, že Iňaki je princ. „Ako to, že som ho nespoznal? Veď jeho tvár je na všetkých peniazoch, ktoré som kedy vlastnil. Pravdou však zostáva, že som ich nikdy nevidel tak veľa aby mi jeho tvár zostala vrytá v pamäti,“ zasmial sa v duchu a na chvíľu zahnal svoj strach a obavy čo sa ešte stane.
Nedialo sa už nič. Jeho zmysly zrazu zastrela tma a on prestal vnímať svet naokolo.
***
„Ale mami! Prečo sa už nemôžeme zastaviť?“ opýtal sa Cristhian a nahnevane zvraštil mladú tvár. „Nebudeme zastavovať, pretože som to povedal jasné?!“ naštvane vyhlásil beloch a postrčil chlapca dopredu. Jeho nikto nebude poučovať, kedy má zastaviť a kedy nie. A už vôbec nie nejaký drzý syn tej lenivej ženskej, ktorá sa už na druhý deň sťažovala, že by mali nasadiť miernejšie tempo. Najprv ju obalamutil sladkými rečičkami, ale počas cesty zjavne prichádzala na to, že ju nemiloval. On ju vlastne nenávidel. Hoci bol zo začiatku šťastný, že našiel takú ľahkú koriť, teraz mu to teda neuľahčovala. „Keď už sme sa dostali po Wery, neoplatí sa ju tu nechávať. Zoberiem ju k panej a tá už sa rozhodne čo s ňou,“ hovoril si a hnal ženu s troma deťmi pustatinou. Mali síce dva kone, ktoré ukradla svojmu manželovi, no tie nemohli niesť všetkých naraz. Na jednom z nich sedelo malé dievčatko a na druhom tiež dievča. Nie, nebolo to dievča. Bola to už žena. Bola rovnako krásna ako jej matka, no jej správanie bolo úplne opačné ako Elysine. Bola drzá a jemu nikdy neverila. No niečím ho priťahovala, preto chcel požiadať paniu, či si ju môže na pár nocí nechať. Bol by to rád urobil aj teraz, ale nechcel, aby jej matka vyvádzala.
Dievčina zoskočila zo starej kobylky a zastala. Pohol sa k nej. „Prečo zastavuješ? Povedal som, že ideme ďalej. Zastavíme sa až pri Goriole a to bude najskôr pri zotmení. Takže nasadaj a ideme ďalej!“ prikázal a tvrdo sa zahľadel na Mirabelle. Ona mu pohľad opätovala a ľahostajne odpovedala. „Nezastavujem. Iba brata bolia nohy, tak mu chcem prenechať koňa,“ toto na chlapcovej tvári vyvolalo úsmev, ktorý nezmizol ani keď nasadal. Už len za to, ako dokázala toho muža nahnevať by mal svoju sestru rád. V skutočnosti bola, hneď po matke, najmilšou bytosťou akú poznal. Vždy mu pomohla, dokonca aj vtedy, keď si požičal otcovho koňa bez dovolenia. Bez nej by tu dnes snáď ani nebol.
Bol krásny slnečný deň a Cristhian sa rozhodol, že pôjde na prechádzku na koni. Nechcel si však zobrať starú pomalú kobylu, ale nové žrebca, čo otec priviedol len pred niekoľkými týždňami a ešte si celkom nezvykol na sedlo a uzdu. Vedel, že otec by mu to nedovolil a tak si koňa sám osedlal a vydal sa k neďalekému mlynu. Ak keď bol mladý žrebec spočiatku nepokojný, Cristhian ho bez väčších ťažkostí zvládal. Konečne sa dostali k mlynu. Starú drevenú budovu zalievalo slnko a chlapec si vychutnával jeho teplé lúče na svojich lícach. Ľahol si k vode a počúval šumenie listov a zurčanie rieky. Ani nevedel ako a zaspal. Sen si ho ukradol to kráľovských komnát, kde ho obsluhovali tisíce sluhov a on nemusel ani prstom pohnúť. Na rozdiel od domova, kde pracoval každý deň od rána do večera. Zrazu ho dačo pošteklilo na nose a on sa na ten dotyk zobudil. Odohnal dotieravú muchu, ktorá ho tak nepríjemne vytrhla z prepychového vysnívaného života a zrazu si spomenul na koňa. Hrozne sa preľakol a začal sa obzerať okolo seba. Žrebca nikde. Cristhiana začal oblievať pot a pred očami sa mu vynárali hrozivé obrazy ako ho otec trestá za stratu drahého koňa. „Možno ma dokonca vyženie z domu!“ zhrozil sa a rozbehol sa popri rieke. „Veď nemôže byť ďaleko!“ hovoril si a dúfal, že koňa nájde. Hľadal ho asi hodinu a bol si istý, že doma už čaká otec s bičom v ruke. Pomaly prešiel cez bránu na ich statku. V ústrety mu bežala Mirabelle. „Si ty vôbec normálny? Zobrať otcovho koňa a potom ho ešte aj nechať ujsť. Máš obrovské šťastie, že sa vrátil domov skôr ako otec. Zobrala som ho do stajne a obriadila. Otec si nič nevšimol,“ nahnevane povedala a Cristhian skoro odpadol od šťastia. Objal Mirabelle tak tuho, že takmer nemohla dýchať a s úsmevom vošiel do stajne. Žrebec pokojne jedol jačmeň a vôbec nevyzeral, že by dnes bol niekde vonku. „Toto jej nikdy nezabudnem!“ pomyslel si a vošiel do domu, aby sa najedol a ešte raz jej nenápadne poďakoval za záchranu svojho života.
Vymyslený príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
xelylin
4. 5.mája 2008 18:51
Ako vzdy sa mi to pacilo
4
jéééj, konečne ďalšia časť krásne krásne, konečne sa to začína pomaly zrýchľovať len rýchlo píš, lebo už teraz sa neviem dočkať
5
no myslim ze dalsia kapitola pribudne zajtra .. ale netesila by som sa na velku akciu.. bude to skor vysvetlovacia a taka romantickejsia kapitola.. aj ked sa mozno dozviete nieco z minulosti jednej z postav
6
Veľmi sa mi to páčilo, aj tá časť mimo sa tam dosť hodila. To bola Learova spomienka?
Napíš svoj komentár