Iltaya a Nastiaz
Iltaya sedela pri potoku a premýšľala. Ticho šumiacu vodu obklopovala záplava stromov a ju táto scenéria upokojovala a dodávala jej istotu pri jej najťažších rozhodnutiach. Okolo potoka rástla zelená tráva popretkávaná malými bielymi kvietkami, ktoré rástli iba v Goriole a volali ich leach. Nevedela prečo, ale pri pohľade na ne, sa jej vybavila tvár Nastiaza. Zamilovala sa do neho na prvý pohľad. Keď ho videla po prvý krát bol pre ňu iba mladík v blízkosti jej lesa. „Veľmi príťažlivý mladík,“ povedala si a prúd jej myšlienok sa stočil na tie prvé okamihy. On, kráľovský syn na návšteve mesta Myrha a ona, kráľovná nesmrteľných Sigoov sa po prvý krát stretli, keď on vyšiel na lov. Obyvatelia Myrhy ho pozvali na poľovačku, aby sa nenudil v meste a spoznal aj okolie Goriolu, kde žilo mnoho zvierat vhodných na lov. Väčšinou prebývali v blízkosti lesa, kam sa odvážili iba tí, ktorí na legendy o Sigooch neverili. A tých bolo veľmi málo.
I tak však princova družina narazila na stádo sŕn potulujúcich sa príliš ďaleko od tieňov nedotknuteľného lesa. Princ zastavil svojich mužov, odložil luk a popohnal koňa do cvalu. Vbehol rovno medzi srny, kde sa mu do cesty postavil statný jeleň, čo chcel ochrániť svoje dámy od nebezpečenstva. Princ sa však nezastavil a jeleň sa dal na útek smerom k lesu. Vtedy na scénu prišla Iltaya. V ten deň mala oblečené šaty utkané zo snehu najvyšších vrcholov, kde je najbelší a na bledej tvári jej svietili iba čierne oči. Postávala medzi prvými stromami a sledovala princa, ženúceho sa za bezbranným jeleňom. Prišlo jej ho ľúto a tak, i keď nemala vyšla z tieňa lesa. Slnečné lúče bezoblačného dňa sa prudko odrazili od jej bielych šiat a ona vtedy vyzerala ako temný anjel. Princ prudko zastavil koňa a jeleň vbehol medzi stromy.
„Prečo prenasleduješ moje tvory? Nemáš na to právo smrteľný,“ povedala pomaly, ale dosť nahlas, aby to počul i on.
Zarazil sa. Počul povesti o Sigooch, ale bol presvedčený, že neexistujú. Teraz pred ním stála jedna z nich a on od nej nemohol odtrhnúť zrak. Bola nádherná. Nikdy v živote nevidel niekoho tak krásneho a dokonalého. Neuveriteľne ho priťahovala a on myslel, že v tej chvíli zošalie od túžby.
„Je mi to ľúto,“ povedal potichu a zoskočil z koňa. Pomalými krokmi sa vydal k nej. Kým sa však dostal k prvým stromom ona už zmizla.
Za ten okamih, keď skákal z koňa sa rozhodla, nedať mu tentoraz šancu a potrápiť ho. Vyliezla na najbližší strom ako veverička a usadila sa na hrubej vetve starého dubu. Pozorovala mladíka, ako ju sklamane hľadá. Usmiala sa a keď sa dostal ku koňovi zoskočila zo stromu a postavila sa znova na slnečné svetlo. Obzrel sa a uvidel ju. Nešiel však znova za ňou ako to očakávala, ale nasadol na koňa a odcválal. „Ešte nikto nikdy neodolal. Dokonca aj muži z mojej vlastnej rasy, ťažko prekonávajú kúzlo túžby a on smrteľný si len tak odcvála,“ nerozumela tomu. Teraz ju zaujímal oveľa viac, ako keby s ňou šiel do hája a tam strávili noc.
„Pôjdeš do Myrhy a zistíš kto to bol,“ povedala sokolovi, sediacemu na jej útlom ramene a dotkla sa jeho čela. Tým mu predala myšlienku o chlapcovi, ktorý ju tak zaujal. Bola si istá, že sokol vypátra kto to je. Nie nadarmo bol jej osobným služobníkom, vychovaným iba pre jej potešenie a rozmary.
Sokol sa vrátil na druhý deň ráno. „Takže to nebolo ťažké,“ pomyslela si a znova mu položila prsty na čelo. Zrazu sa jej do myšlienok votrelo vytrženie z letu a lovu, ktoré pociťovala vždy, keď jej vták predával spomienky. Pred očami sa jej vybavil starý muž na koni v sprievode niekoľkých rytierov a svojho syna. Jeho! Bol oblečený v honosných šatách smrteľných a niesol sa na koni, ktorého videla už predchádzajúci deň. „Bože, kráľov syn! Tak toto sa môže stať naozaj len mne,“ prehnalo sa jej mysľou a ďalej prezerala spomienky sokola. Videla ho prezliekať sa v paláci, jesť v spoločnosti urodzených šľachticov a spať v obrovskej posteli. Teraz si už bola úplne istá, kým je.
Dokonca sa náhodou dozvedela, že sa volá Nastiaz a že nemá ešte žiadnu snúbenicu. Bolo nemysliteľné aby sa ona, nesmrteľná a ešte k tomu aj z rodu kráľov zasnúbila so smrteľníkom. I keby to dovoľovali ich zásady, bolo by to nanajvýš nepravdepodobné, pretože on by za chvíľu zomrel a jej by zostal len smútok. „Nie, obyčajní ľudia sú len na zábavu. A ja sa s ním zabavím,“ povedala si a začala v mysli spriadať plán.
Prvým jeho bodom bolo, že ho nejako dostane do Goriolu. To sa jej podarilo pomerne rýchlo, i keď veľmi znenazdajky. Sám dobrovoľne prišiel do jej krajiny a Iltaya bola nesmierne šťastná. Teraz sedela na svojom obľúbenom mieste a premýšľala ako ďalej a čo urobí s jeho druhmi.
Vtom sa k nej zozadu niečo priblížilo a dotklo sa jej ramena. Prudko sa otočila a zbadala starú vráskavú tvár svojho učiteľa. „Prečo si tu tak sama pani? Mala by si byť šťastná, že si konečne dostala to čo si chcela a užívať si to,“ povedal a ona vydala zvláštny zvuk, podobný šteknutiu psa. „Ale Votar, ty predsa vieš aké sú moje pocity v prípade toho chlapca. Nemôžem si pomôcť, ale jednoducho ho nechcem využiť. Chcela by som, aby ma mal rád a aby bol nesmrteľný. Vieš, už príliš dlho som sama a v mojej posteli sa muži striedajú ako slová v piesňach. Priala by som si, dostať sa konečne k refrénu a spoznať niečo ozajstné,“ potichu namietala a po bezchybnom líci sa jej skotúľala jediná slza.
Votar nevedel čo urobiť, pretože ju nikdy nevidel plakať a tak ju iba objal okolo pliec.
„Mal by som zájsť do laboratória,“ pomyslel si a opustil svoju smutnú kráľovnú.
***
Lear sťažka otvoril viečka. Neuveriteľne ho bolela hlava a preto oči na chvíľu znova zavrel. Po chvíli sa posadil a jeho tmavé zreničky začali putovať po mieste, kde sa práve nachádzal. Bola to tmavá miestnosť s podivnými stenami, špinavou podlahou a hŕbou lístia, na ktorej teraz ležal. Pošúchal si bolestivé miesto na hlave a snažil sa rozpamätať sa čo sa stalo. Spomenul si. Tie spomienky sa mu však ani najmenej nepáčili.
Prstami prešiel po stene svojho väzenia a s prekvapením zistil, že sú to spletené konáre stromu. Ešte nikdy nič podobné nevidel. Vtom mu napadlo, že mal pri sebe lovecký nôž. Jeho nádej však veľmi rýchlo pohasla, pretože nôž pri sebe nemal. Určite mu ho zobrali tí čudní ľudia. Po tuhom uvažovaní prišiel k záveru, že odtiaľto sa nedostane a tak si ľahol na kopu voňavého lístia a zavrel oči.
V mysli sa mu pomaly začali objavovať tváre jeho najbližších. Najprv utrápená tvár Elysy, potom jeho deti a nakoniec aj Iňaki s Aleen v objatí, ako ich za posledné dni často vídaval. Zbadal dokonca aj záblesk Daneiných smutných očí. Bolo to zvláštne, ale Lear myslel práve na toho polovlka. „Chýbam jej? Postará sa o ňu Daniel? Ach, dúfam, že jej nie je priveľmi smutno,“ hovoril si.
Zrazu niečo silno udrelo do steny jeho cely. Lear sa preľaknuto strhol a posadil sa s očami otvorenými dokorán. Jedna stena jeho väzenia sa odsunula a dnu niekto vstúpil. Snažil sa zaostriť zrak, pretože náhle slnečné lúče ho úplne oslepili. „Lear?“ ozval sa jemný tichý hlas. „Kto si? Nevidím. To svetlo ma oslepuje,“ vysvetlil a vtom sa obrysy osoby zviditeľnili a on ju spoznal. Aleen.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sangria011
6. 5.mája 2008 18:38
laska a intrigy...oh yeah!
2
hehe som sa tešila na ďalšiu časť ako malé decko poriadne sa ti to zamotáva, veľmi sa mi to páči, ale už pomaly aj strácam prehľad - kto je Iltaya a Nastiaz? títo dvaja tu ešte neboli, že?
3
ked si precitas 11 kapitolu tak zistis, ze iltaya je clovek ktory inakiho a leara zajal a nastiaz je podla nej inaki.. a mas pravdu tieto kaptitoly boli troska zmatocne ale neboj sa ako to bude pokracovat urcite sa do toho dostanes a pochopis.. v dalsich aspon 2 kapitolach by nemali byt ziadne prekvapenia sokujuce
4
Aj ja som bola najprv trochu zmatena, kto to je, to asi robia tie dlhsie casove odstupy medzi kapitolami ..a inac tato je super !
Napíš svoj komentár